Skryl som sa za strom keď sa predo mnou zjavili piati Duchovia. Boli mi otočení chrbtom a niečo po sebe syčali.
Modlil som sa aby ma necítili.
Nakoniec stredný ich rozhovor ukončil hrubým zasyčaním. Absolútne som nerozumel čo hovorili. Keď vôbec hovorili.
Štyria prikývli a všetci sa vydali preč. Z tulca som vytiahol šípy a z malej kapsy som vytiahol fľaštičku, v ktorej bola tmavomodrá tekutina. Bol to jed, ktorý mi dal Yezriel ešte keď sme boli v Ronore. Zrejme vedel, že sa mi bude hodiť.
Tri šípy som ponoril do jedu a vložil ich do luku. Nenápadne som vybehol a potom som ich vystrelil. Traja, ktorí išli za dvoma padli bez jedného syknutia na zem. Okamžite som ponoril do jedu ďalšie dva a tiež som ich vystrelil. Ďalší dvaja padli. Slabo som si pre seba kývol a rozbehol som sa k nim. S dlhou dýkou, ktorú som mal v čižme som im poodsekoval hlavy.
Rozbehol som sa ďalej s lukom v ľavej a dýkou v pravej ruke a následoval som ten hnilobný pach, ktorý kazil krásu celého pralesa.
Po chvíli utekania som zastavil, keď pach zosilnel. Potichu som začal našľapávať. Ozval sa krik a za ním smiech. Nadvihol som obočie a znova som sa rozbehol.
,,Ale, ale, ale." pristál predo mňa Duch. Skočil zo stromu.
Len tak tak som zabrzdil aby som ho nenabral. Uskočil som a ohnal. Zasyčal a šokovane na mňa hľadel.
Zadržal som dych a nemo na neho pozeral. Nadvihol som oči, dýku som mu priložil na ucho a hlavu mu zhodil z krku.
Obehol som ho a skryl za kmeň. Chrbtom som sa oň oprel. Dýku som odložil späť do čižmy a schmatol som luk a vložil do neho ďalší šíp, ktorý bol už aj s jedom. Naklonil som sa z oboch strán, aby som sa uistil, že som sám. Skontroloval som aj koruny stromov. Potom som sa rozbehol. Preskočil som spleť koreňov a letel ďalej.
Do pekla...
Vyvalil som oči keď predo mnou bolo zvalených niekoľko stromov a v strede toho rúbaniska bola diera z ktorej vychádzal ten pach. Striaslo ma, napol som šíp a pomaly som išiel k tej diere.
Keď som bol neďaleko diery, luk som povolil, šíp som vložil do tulca a luk som strčil pod tulec. Do ľavej ruky som schmatol dýku ktorú som mal v druhej čižme, ľahol som si na brucho a začal som sa plaziť k diere.
Bola to roklina. Na jej kraj som sa natiahol len tak, aby mi trčali oči.
,,Bohovia." vydýchol som, keď podo mnou boli cesty, ktoré lemovali kraje rokliny. Boli prázdne a úplne dole sa pohybovali čierne fľaky.
,,Špeh!" zrazu som ucítil škrabnutie na krku a už som letel od rokliny. Chrbtom som narazil do stromu a potom som zletel na brucho na zem. V lete som dýky pustil a každá ležala inde.
Zasyčal som a keď som zdvihol pohľad.
V oblúku stáli okolo mňa ďalší piati Duchovia. Jeden nemal tie hnusné dlhé pazúry.
,,Čo tu chceš?" zasyčal druhý zľava.
,,Kde je Aurora?" vytisol som pomedzi zaťaté zuby.
,,Kto?" vymenili si zmätené pohľady.
,,Aurora!" pozviechal som sa a hoci ma v celom tele pichalo, vytiahol som sa na nohy.
,,Och, to dievča?" opýtal sa posmešne stredný.
,,Hej."
,,Je mŕtva." mykol plecami prvý z prava.
,,Čo?" zamračil som sa.
,,Nepočul si? Presne tak isto dopadneš aj ty." zasmial sa stredný.
,,Nie, ak vás predtým zabijem ja. Kto zabil Auroru?!"
,,Niekto..." mykol plecami prvý zľava.
,,Hovorte!" zreval som.
Si Požehnaný...
,,Niekto!" skríkol stredný. Mal som pocit, akoby mi začali navierať všetky žili a krv v nich sa varila.
,,Zožral si svetlušku? Svietia ti oči." zasmial sa druhý zľava.
,,Hej... hej, presne." a vtedy to prišlo.
POHĽAD IRIANA
Hneď ako sme vzlietli nad prales, tak sme Alessandra stratili. Snažili sme sa nájsť ho a byť nad ním pre prípad, že ho tí Duchovia začnú premáhať.
,,Irian!" zakričal po chvíli Trösten a priletel bližšie k nám. Po našej pravici sa k nám už blížil Asbjørn.
,,Čo?" opýtal som sa nahlas keď už boli obaja po mojich bokoch.
,,Mali by sme sa rozdeliť a nájsť ho."
,,Nie je to náhodou to, čo nechcel?" zafunel Otis.
,,Je, ale predsa nenecháš medzi Duchmi princa, ktorý sa zjavil len prednedávnom. Keď zistia, že umrel len kvôli tomu, že sme ho nesledovali, zabijú nás." hovoril Asbjørn.
,,Musíme ísť za ním. Vôbec sa mi nepáči to, čo urobil." zavrčal som.
,,Tak ste ho nemali počúvať." ozval sa Beuneu.
,,Kuš!" okríkli sme ho všetci traja. Pokrútil hlavou a zahľadel sa inde.
,,Rozdelíme sa. My poletíme na východ, Irian. Trösten, vy choďte na juh a Asbjørn, vy si zoberte na starosti sever. Stretneme sa tu a keď nikto nič nenájde, pôjdeme na západ. Mohol sa hocikedy otočiť." rozdával úlohy spoza mňa Brum.
,,Ako budeme vedieť, že sme tu a nie inde?"
,,Bohovia. Beuneu." zavrčal Törsten. Kalle pomaly zletel ku korunám a Törsten na jeden z konárov uviazal čiernu látku ktorú vytiahol zo svojej kapsy. Vrátil sa k nám.
,,Dobre, poďme." prikývol som a v tom sa z lesa ďaleko od nás vynorila zlato-zeleno-modrá bublina. Začala sa zväčšovať a keď bola o niečo vyššia ako stromy, zmizla. Akoby praskla.
,,Čo to, do pekla..." nedohovoril Thorir, keď nás z miest odviala dozadu tlaková vlna.
,,Držte sa!" stihol Irian vykríknuť.
➳➳
POHĽAD ALESSANDRA
,,Nemôže byť mŕtva." zašepkal som a posadil som sa na kameň neďaleko od rokliny.
Šúchal som si tvár.
Nad hlavou sa mi ozval škrekot orlov a ďaleko od rokliny volanie môjho mena.
Nemal som silu odkričať späť. Nemal som silu už na nič.
,,Nemôže byť mŕtva." zopakoval som. Zviezol som sa z kameňa do trávy a päste som si pritlačil na oči.
,,Alessandro!" zvolal istotne Brum už bližšie.
,,Princ!" toto bol zase jeden z tých jazdcov. Asi Asbjørn.
,,Prosím. Nemôžeš byť mŕtva, Aurora." zašepkal som znova. Ležal som na chrbte s jednou nohou pokrčenou a druhou vystretou.
,,Princ!" ozvalo sa niekde za mnou.
,,Veď tu som." zašepkal som, akoby som si myslel, že ma budú počuť.
,,Mám ho!" zjavil sa neďaleko mňa Gus. Lesom sa začal ozývať praskot konárikov keď ku nám trpaslíci utekali.
,,V poriadku?" opýtal sa keď ku mne podišiel.
,,Nie. Nie som v poriadku!" zašepkal som a druhú vetu som takmer skríkol. Gus na mňa zarazene pozrel. Urobil krok vzad a za ním sa objavili jazdci a potom trpaslíci. S biedou som sa postavil na nohy. Urobil som zopár ťarbavých krokov ďalej od nich.
,,Čo si s nimi urobil?" opýtal sa Brum.
,,Nič." pokrútil som hlavou a prsty som si zaboril do vlasov. Mal som chuť vytrhať si ich. Všetky do jedného.
,,Všetko je už dobré, nie? Môžeme ísť." povedal Elmer.
,,Nič nie je dobré!" zreval som chrbtom k nim a padol som na kolená. Tvár som ponoril do dlaní a lakťami som sa oprel o kolená.
Všakže si nezomrela?
Opýtal som a v duchu, akoby mi mohla odpovedať.
أنت تقرأ
Vojačka 2
خيال (فانتازيا)𝑉𝑎́𝑠̌ 𝑛𝑎𝑗ℎ𝑜𝑟𝑠̌𝑖 𝑛𝑒𝑝𝑟𝑖𝑎𝑡𝑒𝑙̌ 𝑛𝑖𝑒 𝑗𝑒 𝑡𝑜, 𝑝𝑟𝑜𝑡𝑖 𝑐̌𝑜𝑚𝑢 𝑏𝑜𝑗𝑢𝑗𝑒𝑡𝑒, 𝑎𝑙𝑒 𝑣𝑎́𝑠̌ 𝑣𝑙𝑎𝑠𝑡𝑛𝑦́ 𝑠𝑡𝑟𝑎𝑐ℎ. ༒ 𝑁𝑎 𝑧𝑛𝑖𝑐̌𝑒𝑛𝑖𝑒 𝑚𝑜𝑛𝑠̌𝑡𝑟𝑎 𝑝𝑜𝑡𝑟𝑒𝑏𝑢𝑗𝑒𝑠̌ 𝑚𝑜𝑛𝑠̌𝑡𝑟𝑢𝑚 ༒ ,,Veríš jej?" ,,Ni...
