Vojačka 2

XLII.

,,Och." posadila som sa. V pľúcach som stále cítila dym a hlava ma bolela akoby ma po nej niekto udrel.
,,Chválabohom, žiješ."
,,Čo som urobila?"
,,Takmer si sa udusila. Musel som ťa omráčiť aby si sa nezadusila. Nevedela si prestať myslieť na ten dym, že?"
,,Ty si ma udrel?"
,,Nie,"
,,Tak ako si ma omráčil?"
,,S dymom predsa,"
,,Uhm." prikývla som a pošúchala si hlavu.
,,Aj mne sa to stalo... už veľakrát. Hlavne keď som začínal." naklonil hlavu na bok a sledoval ma dymovými očami.
,,Na teraz to necháme tak, aby si sa dala dokopy. Neskúšaj to, keď budeš sama. Zadusíš sa a ani Wyren ti nedokáže pomôcť."
,,Pokračujeme teraz."
,,Nemôžeme. Mohlo by sa to stať znova."
,,Aj neskôr sa to môže stať znova."
,,Viem, ale aj mne zakázali hneď po tom v tom pokračovať. Musel som si niekoľko dní oddýchnuť. Keď bude čas, ozvem sa ti, dobre? Myslím si, že teraz ťa čakaju dôležité veci. Choď."
,,Na dlho sa ma nezbavíš." varovne som pokývala prstom a okolo nôh sa mi motal dym.
,,Som si toho vedomý." zasmial sa a dym ma pohltil.
Zložil ma rovno na posteľ akurát vo chvíli, keď sa zavreli dvere.

Niekto tu bol.

Rozbehla som sa k dverám, opatrne som ich otvorila a zahľadela som sa na chodbu. Castian kráčal preč a zazeral pod každý záves a do každého výklenku so zaťatými päsťami.

Asi ma hľadal. No a čo.

Opatrne som ich zavrela a popravila som si veci.
Vonku bola tma.
Zahľadela som sa na hodinky na stolíku vedľa postele. Ukazovali len niekoľko minút do pol ôsmej.
Preplietla som si vrkoč a košeľu som si zakasala do nohavíc. Remeň som viac stisla a do pošvy som vložila meč.

➳➳

,,Kde si bola?" odchytil ma Castian pred jedálenskými dverami.
,,Niekde." vytrhla som si lakeť z jeho zovretia.
,,Hľadal som ťa. Nie len ja ale aj tí ľudský muži a princovia."
,,Nemôžem sa ísť ani prejsť?" nadvihla som obočie.
,,To nehovorím, no ani jednému z nás si nič nepovedala."
,,A čo som ja? Som pod zámkou alebo čo?"
,,To nie..."
,,Tak ma nechaj." otvorila som dvere a vošla som do jedálne s dlhým dubovým stolom, obrovskými lustrami, klenutým stropom a dvoma dlhými oknami od zeme až k stropu. Pomedzi ne bolo zopár malých.
Ani jeden z nás kráľa ešte nestretol a ani tu ešte nebol.
Posadila som sa na miesto, ktoré mi ukázal sluha. Castian sedel oproti mne a spýtavo sa na mňa pozeral.
Opätovala som mu škaredý pohľad a natočila sa preč od neho vo chvíli, keď sa stôl začal zapĺňať jedlom.
,,Aurora." poklepal ma niekto po pleci.
,,Hm?" otočila som sa.
,,Poď. Aj ty." povedal Chaol a ukázal na Castiana.
Odsunula som stoličku a išla za ním.

➳➳

,,No?" opýtala som sa, keď sme zastavili na odpočívadle pri našich komnatách.
,,Vojdeme tam a tadaaa, stratený princ je zrazu tu!" povedal Ikeni.
,,To som nemohla zostať dole? Akurát dali dole pokrývky z pečeného prasaťa." ukázala som za seba.
,,Akurát by si tak bola viacej hladná. Hej a keď už si tu, kde si bola?" nadvihol obočie Andrew, ktorý kráčal po chodbe smerom k nám..
,,Aj ty?" pošúchala som si čelo.
,,Kde?"
,,Prečo sa staráte? Mám vlastný život... aspoň si myslím a môžem si robiť čo chcem. Aj kebyže sa zamknem do komnaty a nevýjdem najbližších sto rokov, tak vám to môže byť jedno. Nechajte ma. Na čo som tu mala prísť?"
,,Vojdeme tam ako sprievod. Môj otec by ma zabil kebyže vidí, aký ste nezorganizovaní a čakáte hneď pri stole, ku ktorému vás má usadiť on." vzdychol Yezriel, ktorý sa doteraz potichu opieral o stenu.
,,Dobre, takže?" posadila som sa na operadlo kresla v ktorom sedel Alessandro.
,,Pôjdeme takto. Najprv ja s Ikenim, poviem otcovi čo-to a potom vás zavolám. Pôjdete okolo nich dvoch ako strážci, chápete?"
,,Bohovia nabehneme tam, predstavíme Alessandra, najeme sa a môžeme ísť spať." prekrútila som oči.
,,Môj otec nás tak ľahko nepustí. Urobíme to tak ako som povedal, jasné?" všetci sme prikývli.
,,Ideme?" vstala som.
,,Túto otázku by som čakal skôr od Castiana. On je ten hladný." uchechtol sa Ikeni.
,,Bol by som, kebyže niekto so mnou bojuje. Lenže ten niekto sa radšej sprace a nikto nevie kam." obišiel ma a kráčal chodbou k schodom.
,,Čo sa zase stalo? Máte mi to hovoriť." rozhodli rukami Yezriel.
,,Povedala som. Mám svoj vlastný život. Poď." kývla som na Alessandra. Vstal a kráčal mi po boku.

➳➳

Vojaci dnu vpustili Yezriela a Ikeniho. Chaol sa postavil po mojej pravici, Ress po Alessandrovej ľavici, Andrew za nás a Castian pred nás.
,,Podľa mňa je to prehnané." mykla som plecami.
,,Nie, nie je. Nepoznáš kráľa. Dá si záležať na všetkom." zavrčal Castian.
,,S tebou sa nikto nebaví." okríkla som ho. Vojaci otvorili dvere. Celá jedáleň bola zaplnená a voňala po čerstvom pečenom mäse. Stiahla som brucho práve vo chvíli, keď mi žalúdok chcel od hladu zaplakať.
,,Otec, toto je to prekvapenie." prehovoril Yezriel. Kráľ si niečo zamrmlal a zamračil sa. Zrejme zacítil Alessandrov pach.
Mal dlhé biele vlasy. Svetlomodré oči, výrazné lícne kosti. Na hlave mal bielu korunu s rôznofarebnými drahokamami.
,,Čo... kto to je?" odsunul sa od stolu, hoci zrejme veľmi dobre vedel kto to je.
Yezriel kývol rukou a Castian sa postavil pred Chaola, aby nás odkryl. Kráľ stuhol tak, ako všetci v jedálni.
,,Táto žena, otče, priviedla Alessandra Rishviho Meliodasa domov." kráľ vstal a podišiel k Yezrielovi neďaleko nás a hľadel na Alessandra. Alessandro sa uklonil. Ja a muži okolo nás sme si kľakli na jedno koleno a hľadeli do zeme.
,,Alessandro," zašepkal kráľ.
Vlasy mal presne po pás.
,,Otec." sklonil hlavu.
,,Alessandro!" rýchlim krokom sa k nám blížil. Alessandro urobil krok k nemu a to ho už kráľ držal v objatí takom vrúcnom, že ho pomaly ani nebolo vidno.
,,Toto je princezná Aurora Clalerdon." prehovoril Yezriel po chvíli.
Ešte som nikomu nepovedal, že som sa toho titulu vzdala.
,,Priviedla si môjho syna domov. Toto si zaslúži hostinu a poriadnu oslavu! Vstaňte!" postavili sme sa rovno ako sviece.
,,Nemyslím si, vaše veličenstvo. Aspoň nie čas osláv pre mňa."
,,Prečo?" nadvihol obočie.
,,Zabila som vášho syna, Martana." Yezriel mi povedal, že bude dobré mu to povedať čo najskôr.
,,Och, to si bola ty?"
,,Áno." sklonila som hlavu.
,,Ja som mu to presne hovoril aby tam nešiel, že ho zabijú. Ale on nie, lebo on je najlepší bojovník. Tak mu treba." skoro ma roztrhalo od prekvapenia a Yezriel a ostatní od toho asi tiež nemali ďaleko.
,,Ako?" zažmurkala som.
,,Bol namyslený, zrejme to má od matky." mykol plecami a viedol princov k stolu.
,,Nehrozí jej žiadny trest?" nadvihol obočie Yezriela. V hlase mu znela úľava.
,,Nie. Martan bol poučený, varovaný a presviedčaný. Povedal som mu, že ak umrie, nikto potrestaný nebude. Tak aj urobím."