Vojačka 2

XCVIII.

POHĽAD EMERSONA

,,Pst..." drgol do mňa niekto. Okamžite som otvoril oči, zdvihol sa na lakeť a už som išiel niekoho zabiť.
,,Ond fe gymerodd chi..." zamrmlal Vardan. Vydýchol som a otočil na chrbát. Ruky som si priložil na tvár a pošúchal si ju. Poriadne som si zívol.
,,O chvíľu bude svitať a von je niečo, čo by si mal vidieť," povedal a odišiel. Vzdychol som si a otočil hlavu do prava. Aurora spala na boku, tvárou ku mne. Na tvári mala pár strapatých vrkôčikov. Natiahol som k nej ruku a vrkôčiky jej jemne hodil za rameno.
Ani ňou nehlo.
Otočil som sa na bok a nohy spustil na tenký čierny koberec, čo bol pod posteľou.
Lakte som zaboril do kolien a tvár do dlaní. Zase som si zívol a chvíľu som len tak sedel.
Po pár minútach som sa donútil vstať.
Nohavice som si prezliekol za ďalšie čierne, kožené. Zohol som sa po opasok čo ležal na zemi pod stolom a navliekol ho do nohavíc spolu s pošvou na meč.
Potichu som otvoril truhlicu a vytiahol z nej krvavo červenú tuniku, ktorá bola celá posiata čiernymi tŕňmi a mala čierne, kožené rukávy. Na srdci bola hrubo vyšitá čierna dlova a na pleciach boli brošne s čiernymi, žiariacimi kryštálmi, čakajúce na plášť. Spod brošien vychádzalo päť zlatých reťazí. Štyri viseli na chrbte a jedna na hrudi popri golieri.
Zohol som sa k truhlici a trochu ju poprehraboval, až som našiel vhodný červený plášť, ktorého spodné okraje boli zdobené drobnými a vzácnymi čiernymi kamienkami.
Plášť som si prehodil cez hlavu a začal ho zapínať pod reťaze a brošne.

➳➳

Vyšiel som zo stanu a vojaci po krajoch vchodu zasalutovali.
,,Ideme do boja, nie na bál." premeral si ma od hlavy po päty Vardan. Vzápätí sa zvrtol na päte a kráčal pomedzi stany preč.
,,Idem si to užiť, nebudem sa tam predsa potiť v brnení," uchechtol som sa. Hoci bol ku mne chrbtom, veľmi dobre som vedel, že prekrútil oči.
Mal na sebe to zlaté, šupinové brnenie a z pliec mu visel čierny plášť s veľkou, striebornou hlavou dlovy, ktorý sa za ním vlnil ako had.
Čierne vrkôčiky mal nanovo pozaplietané a na zátylku stisnuté remienkom do copu.
V ľavej ruke odetej v zlatej rukavici si niesol rohatú prilbu a pravú zvieral v päsť.
,,Kam ideme?" opýtal som sa.
,,Hliadka našla a chytila niečo, čo by ťa mohlo zaujímať." prehodil ponad plece a kráčal ďalej. Nadvihol som jedno obočie a poriadne sa nadýchol. Vo vzduchu nebolo cítiť pach iných Wyrenov či niečoho iného.
,,Márne sa snažíš, nebudeš to cítiť," uškrnul sa. Zamračil som sa a spravil pár rýchlych krokov, aby som ho dobehol. Otvoril som ústa, že mu na to niečo poviem.
,,Nepoviem." pokrútil s úškrnom hlavou.
,,Vrav."
,,Si nedočkavý ako malé decko. Kam sa ponáhľaš? Dlovy budú pripravené aj tak až o polhodinu. Či ste sa ešte na niečom rýchlom dohodli? Vyzerala zničene," uškrnul sa a kývol hlavou dozadu na môj stan, ktorý sa vzďaľoval.
Chvíľu som naňho škaredo hľadel a ticho prerušovali len hlasy a salutovanie okoloidúcich vojakov, kroky a cinkanie pichliačov na pätách nás a všetkých okolo. Pozrel som sa pred seba.
,,Ak toto skončí, dám ťa na škripec," povedal som uisťujúcim hlasom. Vardan sa potichu uchechtol.
,,Bude mi cťou ak ma naňho natiahnete vy sám." zastavil a hlboko sa uklonil. Kráčal som ďalej.
,,Ideš zle, braček," potichu sa zasmial. Zastavil som, obrátil oči v stĺp a otočil sa naňho. Už ho nebolo.
Spravil som pár krokov dopredu a potom som zabočil doľava za jeho pachom. Kráčal pomedzi stany ku krajnému koncu tábora a kopcu. Vykročil som za ním.

➳➳

Zastavil neďaleko najkrajnejšieho stanu a otočil sa na mňa.
,,Kam ideme?" zavrčal som.
,,Mimo tábora sa motá niečo zaují..." odniekiaľ spoza kopca sa ozval piskľavý, prenikavý výkrik, ktorý ho prerušil. Zamračil som sa na kopec a potom na Vardana.
,,Toto." prikývol.
,,Čo to bolo?" vykročil som rýchlim krokom okolo Vardana hore kopcom.
,,Duchovia." vydal sa za mnou.