Vojačka 2

XXX.

,,Myslím, že ťa zabijú hneď, ako na nich vybehneš." zhodnotil náš súboj a sadol si pod strom.
Ľahla som si do trávy, utrela som si pot a krv odniekiaľ z vlasov z čela a hľadela na modré nebo. Slabý vánok sa pohrával so steblami trávy a mojimi vlasmi.
,,Ale musím ich nejako dostať tu." rozhodila som rukami.
,,Neviem ti pomôcť. Naozaj neviem aj keby som neviem ako chcel."
,,Viem," povedala som ticho.
,,Pomôcť ti môžem jedine tak, že ťa naučím bojovať, no to, ako bojujeme my ide proti tvojim ľudským základom. Neviem, ako ťa to mám naučiť. Nikdy som necvičil človeka." pošúchal si tvár.
,,Poď." vyskočila som na nohy.
,,Kam?" pomaly sa postavil.
,,Cvičiť. Budem sa snažiť, sľubujem."
,,Vieš sa snažiť ešte viac?" uchechtol sa.
,,Neviem, skúsim. Ide tu o záchranu životov, nemala by som len tak sedieť a nenaučiť sa to, čo mi možno pomôže zachrániť ten môj."
,,Viem ako ti pomôžem." usmial sa.
,,No?"
,,Za každú tvoju prehru ma pobozkáš. Veľmi dobre viem, že to nechceš urobiť, a tak sa budeš snažiť." zasmial sa.
,,A za každú tvoju prehru... nie, ak dvakrát prehráš, nesieš ma odtiaľto na pleciach až k hostincu." uškrnula som sa hoci som vedela, že naspäť pôjdem po svojich.
,,Súhlasím." usmial sa. Postavili sme sa oproti sebe a išli do kruhu.
Stále na mňa hľadel. V rukách som zvierala jeho meč, ťažký ako balvan. Čakala som a on tiež. Potom sa rozbehol a ani neviem ako bol pri mne. Podkopol mi nohy a spadla som na zem na chrbát. Hrot meča mi nasmeroval na hrdlo a nohou mi pristúpil ruku aby som nemohla zdvihnúť meč.
,,Vzdávam sa." zakvýlila som keď som sa posadila a čelo som si oprela o kolená.
,,Nevz..."
,,Vzdávam sa! Nemá to zmysel. Ani trochu. Nikdy ich ani teba neporazím. Som obyčajný človek ktorý vie bojovať len proti ľuďom."
,,Aurora..."
,,Tieto bitky budeme musieť vyhrať len my, Castian. Nezvládnem súboj so žiadným z Marthaugfov. A jediné čo potrebujem je, aby si so mnou bojoval, pretože som ledva zabila jedného Ducha, nie to ešte celú armádu." rozhodila som rukami.
,,Budem s tebou bojovať, o to sa báť nemusíš."
,,Poďme späť."
,,Vstaň." zadunel.
,,Vstanem, ale pôjdeme späť."
,,Nikdy viac nechcem vidieť aby si sa takto ľahko vzdala! Vstaň. Budeš bojovať a ja urobím všetko preto, aby som ťa čo najlepšie pripravil." zavrčal.
,,Nepočuješ? Vstyk!" nebol to hlas toho muža pred chvíľou. Toto bol hlas dvesto ročného bojovníka, ktorý vedel čo robí a hovorí. Vstala som.
,,Nemá to zmysel."
,,Všetko má zmysel, Aurora. Kebyže nie, tak tu teraz nie som a zabil by som ťa už pri jazerách." prebodol ma pohľadom.
,,Dobre." sklonila som hlavu a pošúchala som si oči.
,,Dobre." zdvihol mi prstom a palcom bradu.
,,Päsťami ale."
,,Dobre, no ešte si nesplnila našu dohodu." usmial sa. Prekrútila som oči, schmatla som mu ruku a pobozkala som mu zjazvenú päsť.
,,Tu máš."
,,Ale..."
,,Žiadne ale. Nepovedal si mi kam ťa mám pobozkať."
,,Myslel som na pery, pretože by si sa viacej snažila." zasmial sa.
,,Snažím sa, no som člo-vek. A pri Wyrenovi ako ty, musím bohomžiaľ podotknúť, že aj žena. Pochop to."
,,Chápem. Ale dokážeš sa vyrovnať aj mužom vojakom."
,,To áno, no nie Wyrenom vojakom."
,,Aj na to prídeš. Zbi ma. Nešetri ma." prikrčil sa a skúmal ma ako had myš. Zopakovala som pohyb a vybehla som naňho. Kolenom som ho udrela do brucha. Jeho päsť po mne vyštartovala no chytila som ju, no mala som pocit, že mi rozdrvil všetky kosti v ruke. Zakňučala som a on povolil.
,,Pokračuj!" vyštekol a znovu zabral. Aj jeho druhú letiacu päsť som chytila a zvierala som ich. Hľadeli sme si do očí a začal ma tlačiť. Snažila som sa udržať postoj.

Budeš ho musieť pobozkať! Nedovoľ to!

Ostávali po mne koľaje zlomenej trávy keď ma tlačil dozadu. Zapierala som sa a snažila sa zastaviť ho. No bol ako skala, ktorou ja nedokážem pohnúť. Začala som improvizovať. Keď som myslela, že to je najlepšie, kopla som ho medzi nohy. Trochu sa skrútil, no nič viac. Vyvalila som oči a zasmial sa. Podkopol mi nohy a zase som ležala v tráve.
Ruky som si spojila na bruchu, akoby som umrela a dávali ma do hrobu a hľadela som na nebo.
,,Nebolo to zlé no... oni by zaútočili skôr. Dal som ti čas." čupol si vedľa mňa.
,,Prestaň!" vyštartovala som naňho. Chytila som ho okolo krku a kotúľala som sa s ním.
,,S čím?" zaprel sa nohou aby sme sa ďalej nekotúľali. Ruky som spustila popri tele a zahľadela som sa niekam vedľa seba.
,,Hm?" naklonil sa aby mi videl do tváre.
,,Vždy mi dáš čas. Nedávaj mi ho. Proste ma zraz k zemi vtedy, ako to robíš za normálnych okolností. Aj kebyže ma tu dolámeš. Zabijem jedného Ducha, no ďalší zabije mňa. Viem bojovať len proti ľuďom."
,,Zabila si Martana."
,,Lenže ten umrel zhodou náhod."
,,Ale zabila si ho ty. Či nie?"
,,Áno. Neviem ako. Ležal predo mnou v kaluži. Vôbec neviem ako som to urobila."
,,Viem ako si ho zabila."
,,Odkiaľ?"
,,Bol som tam." vystrel sa a z hora na mňa hľadel.
,,To nemyslíš vážne."
,,Myslím. Išiel som ako doprovod s Martanom a tým jeho sluhom aby si ich nikto nevšimol. Keď som ťa videl, zaujímalo ma, čo urobia. Zabiť malé dievča? No neviem. Keď ma poslali späť, nešiel som. Skryl som sa, zakryl svoj pach a čupel v kríkoch. Zaútočila si na nich." uchechtol sa a natiahol ruku, aby mi pomohol vstať.
,,Áno."
,,Od hnevu."
,,Ako vieš?"
,,Viem kedy kto bojuje z hnevu a kedy z ochrany. Ty si bojovala z hnevu."
,,Áno, bojovala." prikývla som.
,,Boli zaskočení a tvoj zrak bol zaslepený hnevom, takže ani si si neuvedomila ako sa ti ich podarilo prepichnúť. Sedel som a žasol nad tým malým dievčaťom, ako zabila najmocnejšieho princa. Bola si zranená, no nemohol som ti pomôcť. Nemohol som ťa odviesť do tvojej krajiny."
,,Prečo?" pomohol mi vstať.
,,Zabila by si aj mňa." zasmial sa.
,,Nie, vážne, prečo?"
,,Kebyže zistia, že som bol pri tom ako ho zabili a vrahovy som pomohol, donútili by ma nájsť ťa a zabiť ťa."
,,Aha. Ďakujem."
,,Cítim Alessandra."
,,Aj mne sa zdá že vánok priniesol jeho pach." obzrela som sa.
,,Ide tu a je blízko." zamračil sa. Chytila som ho okolo krku a pobozkala som ho vo chvíli, keď sa Alessandro zjavil.
Ruky mi položil na boky a venoval mi ďalší bozk.