Vojačka 2

LXVII.

POHĽAD AURORY

Oklamala som ju. Kylahni začala pomaly zovretie povolovať a keď ho povolila úplne a išla sa postaviť, zozbierala som všetky sily, nenápadne som nabrala vzduch do boľavých pľúc a päsťou som sa rozohnala. Ozvalo sa chrupnutie a výkrik.
,,Ty... ty..." znova mi pritisla prsty na krk a na tvár mi padala krv z jej nosa. No to som už predpokladala a zhodila som ju zo seba. Pľúca ma nepríjemné pichali a boleli a keď som sa postavila, nohy som mala skrehnuté. Pozrela som sa na jej tvár. Z nosa jej tiekla krv a z očí sršala zlosť. Cúvala odo mňa k reťazi.
,,Ešte krok." zo zeme som vzala luk a natiahla do neho šíp.
,,To neurobíš." zavrčala.
,,Keď ty áno tak prečo nie ja?" zasmiala som sa.

Zabi ho. Proste ho zabi.

Ozýval sa mi v hlave Emersonov hlas.
,,Prečo si to urobila?" prižmúrila oči.
,,Lebo nás chcem zachrániť."
,,Tým, že ideš k Marthaugfom?" opýtala sa s posmechom v hlase.
,,Áno. Sú ochotní pomôcť nám."
,,Si slepá?"
,,Ja nie, ale ty budeš."
,,Nevieš čoho sú Marthaugfovia schopní!"
,,Zabiť Duchov. Toho sú schopní."
,,Aj." snažila sa nenápadne skloniť k reťazi.
,,Môj manžel mi sľúbil, že nám pomôže zabiť Duchov."
,,Tvoj manžel?" vyprskla.
,,Môj manžel."
,,Nieže sa s nimi spolčíš. Ty sa ešte aj vydáš! To je vrchol! Nezaslúžiš si žiť ak si takto oklamala Wyrenov. Verili sme ti a ty vypustíš našich nepriateľov."
,,Čo chceš s tou reťazou robiť?" viacej som napla tetivu keď do rúk vzala zakrvavenú reťaz. Krv kríženca mala po celých dlaniach.
,,Zachrániť Wyrenov."
,,Reťaz proti luku? To znie zaujímavo."
,,Nevystrelíš."
,,Bohomžiaľ. Vystrelím." usmiala som sa a pustila som tetivu. Šíp jej preletel cez krk.
,,To si neurobila." zachrapčala a padla na kolená.
,,Myslela som, žeby sme mohli byť kamarátky. Mýlila som sa." pristúpila som k nej, nohu som si vyložila na jej rameno a skopla som ju dozadu na kríženca. Krv vyšpliechla.
,,Dozvedia sa to a zabijú ťa." zašepkala pomedzi to, ako ju opúšťal život.
,,Dobrú noc." vytrhla som jej šíp z hrdla, utrela som ho do jej tuniky a vložila ho späť do tulca. Potom som jej nevenovala ani trochu mojej pozornosti a vydala som sa ďalej.

➳➳

Ak na mňa vybehne ešte jeden kríženec, ktorý bude prehnane motivovaný, tak asi zošaliem. Čo im za moju smrť sľúbili?

Vrčala som v duchu, keď môj šíp skolil kríženca, ktorý si bol príliš istý tým, že ma zabije. No neurobil ani krok a ležal v tráve s prestrelenou hlavou.
Odsekla som mu hlavu, vytrhla som z nej šíp, poriadne ho očistila a dala späť do tulca.
Zahľadela som sa na slnko, ktoré naznačovalo, že je už obed. Sklonila som hlavu, z kapsy vytiahla jablko a pokračovala som v ceste.

Ktovie, ako ďaleko je tá brána.

➳➳
POHĽAD ALESSANDRA

,,Tak prečo jednoducho nenasadneme na orly?" zamrmlal Erdyn.
,,Lebo na nich nestihnete vyjsť. Duchovia sú už tu."
,,A kam si zmizol pred chvíľou?" opýtal som sa s napnutou tetivou a namiereným šípom medzi vysoké stromy.
,,Keď sme tu leteli, videl som tam niečo divné, tak som sa išiel pozrieť."
,,A čo sa z toho divného vykľulo?" vydýchol Beuneu.
,,Duchovia, samozrejme."
,,A teraz idú po tebe, že?" prehodil si sekeru z ruky do ruky Thorir.
,,Tak trochu." prikývol slabo.
,,Veľmi dobré. Mal si nám povedať že sa ti tam niečo nezdalo." zamrmlal Gus.
,,Dobre, dobre. Kľud." zašepkal som.
,,Už sme mohli byť na nebi. Lenže nie, lebo my nestihneme naskočiť." zavrčal Otis.
,,Ešte dlho?" otočil sa na nich nahnevane Asbjørn.
,,Áno." prižmúril oči Otis.
,,Mám jednu otázku. Načo išli s nami? Aby mrmlali?" otočil sa Irian na Törstena.
,,Mali ste možnosť do toho zasiahnuť." odfrkol.
,,Prestaňte sa hádať, do pekla. Niekde tam sú Duchovia a vy sa vadíte ako malé deti." napomenul ich Sevrin. Stíchli. Venovali mu nečitateľné pohľady a ďalej zamerali svoju pozornosť medzi stromy. Ozval sa výkrik, no znel akoby bol ďaleko.
,,Stíhame." zavrčal Gus.
,,Bojíš sa?" uchechtol sa Irian.
,,Nie." vyštekol.
,,Bude len dobre ak ich zabijeme." zavrčal som.
,,To nedopadne dobre." pokrútil hlavou Sevrin.
,,Do pekla. Ste trpaslíci. Bojovníci. Čoho sa bojíte? Sú to Duchovia, ktorí keď nezasiahneme, obsadia všetko čo je nám drahé." otočil som sa na nich. Sklonil som luk a šíp som vzal do ľavej ruky. Ukázal som nim medzi stromy.
,,Nebojovali sme už veľmi dlho. Erdyn napríklad ešte vôbec." povedal Brum.
,,To je perfe..." zavrčal Irian.

Si Požehnaný...

Zamrmlalo niečo tajomné a prastaré vo mne. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
,,Choďte na orly." skočil som mu do reči možno trošku nahnevane a každému som venoval pohľad. Ani neviem prečo som to povedal. Akoby to povedal skôr ten hlas vo mne a nie ja.
,,Čo?" opýtali sa Irian a Asbjørn naraz.
,,Choďte na orly!" vyštekol som teraz už ja a mal som pocit, akoby ten hlas vo mne súhlasne zamrmlal.
,,Ale..." chcel oponovať Gus.
,,Hneď!" zreval som.
,,Nemôžeme ísť na orly, keď tam niekde sú Duchovia." kývol hlavou medzi stromy Asbjørn.
,,Mňa to nezaujíma. Okamžite choďte na tie orly!" krotil som hlas.
,,Princ..." sklonil luk Törsten.
,,Ešte jedno slovo, ktorým mi budete oponovať..." zatvoril som oči a žmolil šíp.
,,Poďte." povedal Thorir.
,,Dúfam, že ideš aj ty," povedal Sevrin.
,,Nie." otočil som sa.
,,Nemôžeme vás tu nechať." postavil sa predo mňa Elmer.
,,Vypadnite k tým orlom a leťte! Potom sa vráťte." obišiel som ho.
,,Kedy potom?" opýtal sa Irian a zastavil ma tým, že mi skočil do cesty a pravú ruku mi položil na pravé rameno.
,,Keď si budete myslieť, že je čas." zahľadel som sa mu do očí.
,,Dobre." prikývol a pustil ma.
Nasadli na orly a pozorovali ma. Pár skokmi som sa dostal na spleť koreňov, ktoré vytŕčali zo zeme a plazili sa po balvane. Boli trochu vyššie ako ja.
,,Myslíte si, že ak ma takto pozorujete, tak si myslím, že odletíte? Viem, že neodletíte. Takže okamžite leťte! Je to rokaz." posledné dve vety som zase skríkol. Asbjørn pokrútil hlavou a ako prvý, s trpaslíkmk za jeho chrbtom, vyleteli hore. Kývol som hlavou, akoby som ostatným povolil, že ho majú nasledovať. Zoskočil som z koreňov do trávy a rozbehol som sa v ústrety Duchom.