Ako vyjednávať so Smrťou 2

199.Krok: Sutechov piesok človeku neublíži. Vraj!

Nadýchla som sa. Dokorán som otvorila oči. Bola som opäť na lúke. Zaklipkala som nimi. Opatrne som si prezrela svoje ruky. Boli tam! Z rozkoše som pohýbala všetkými svojimi desiatimi prstami. Najradšej by som ich vybozkávala od toľkej radosti. Vtom sa mi ruka samovoľne zovrela v päsť. Zamrazilo ma.

Myslíššš sssi, žžže sssa ma prossstým buchnutím dvier zzzbavíššš? Toto telo môžžže vlassstniť iba jeden majiteľ. A budem ním ja! S tým mi vlastná ruka chcela dať päsťou, no podarilo sa mi pred ňou uhnúť. Počula som, ako narazila na tvrdý kameň. Celou pažou mi prebehla ďalšia salva bolesti. Vtom sa zaťala druhá ruka. S pekelným sústredením som ju pomaly roztvárala. Vedela som, čo som musela urobiť.

Nedovolím ti to! Ruky sa mi zložili vedľa tela odmietajúc sa pohnúť. Donútila som jednu ruku aby sa pomaly zdvíhala a siahala ku krku. Apop toho však využil. Ruka mi bleskovo chňapla po hrdle a začala ma škrtiť. Zalapala som po dychu. Chcela som si druhou pomôcť, no iba sa pridala k tej predošlej. Začala som sa zvíjať. Pred očami sa mi začali mihať tmavé šmuhy. Zúfalo som sa snažila odlepiť si ruky od krku. Nakoniec sa mi podarilo aspoň nad jednou získať opäť kontrolu. Zablúdila som k zlatému náhrdelníku, ktorý ma ťažil na hrudi. Trasúcou rukou som pod ním nahmatala fľaštičku. Schytila som ju. Ruka sa natiahla, aby ju vyhodila ďaleko, no ovládla som sa. Druhá ruka povolila. Očividne nebol schopný korigovať úplne všetko. Využila som to a uvoľnila zovretie. Stačilo to na hlboký nádych.

Posadila som sa. Apop ma však opäť prikvačil o kamenný kváder. Narazila som si hlavu. A znova. Podložila som si pod ňu ruku. Vybrala sa. Zaťala som svaly na krku, dokým sa mi nepodarilo vyhrať ten boj. Voľnou rukou som opatrne odstránila korkovú zátku. Vydalo to hlasný typický zvuk. Piesok sa ligotal v brieždení dňa. Vyzeral nádherne. Vtom začal horieť. Prestrašene som sa zadívala na fľaštičku. Začala páliť. Žeby... Žeby sa hral s mojimi zmyslami? Trasúcou rukou som si ju priložila k perám. Celé moje vnútro sa tomu vzpieralo. Bojovala som s otvorením úst. Nakoniec sa mi to na chvíľu podarilo. Využila som to a zastrkla sklenenú fľaštičku medzi zuby. Horúčava, ktorá vyžarovala z piesku prestávala byť únosnou. Cítila som, ako sa mi pália pery. Od horúceho vzduchu mi horeli ústa. Človeku to neublíži, pomyslela som si a dúfala, že som mala pravdu. Respektíve že Thovt mal pravdu. Odrazu mi myseľ zaplavili myšlienky o tom, koľkokrát mi všetci okolo mňa klamali. Prečo by nemohol práve on? Prehltla som ustráchanú slinu a ignorovala ten malý hlások. Hodila do seba vriaci piesok.

Sssi zzzatratená, duššša! Nech večččne blúdiššštmou a nenájdeššš sssvoj pokoj do konca sssveta! Vtom mi vnútro zaplavilanesmierna horúčava. S úľakom som sa pozrela na fľaštičku. Vysypala som do sebacelý piesok. Bolestne som sa chytila na hrudi. Myslela som, že sa povraciam.Bolo mi neskutočne nevoľno, no vedela som, že som to nesmela urobiť. Do očí mivyhŕkli slzy. Skrútila som sa na bok do klbka. Prestávala som vnímať okolitýsvet. Poslednú vec, čo som zaregistrovala pred tým, než som prepadla temnote,bol žiarivý východ slnka.