Ako vyjednávať so Smrťou 2

196.Krok: Stať sa symbolom novej éry je na škodu!

Vystrašene som sa otočila za hlasom, no nikoho som nevidela.

"Alebo hlúpa," ozvalo sa presne z opačnej strany. Opäť som sa otočila za zvukom, no hada som nezbadala. A pri tom sa zdalo, akoby mi šepkal niekde pri uchu

"Omrzzzel ťa žžživot, čččlovek Leila Dawn?" Prehltla som ustráchanú slinu. Len pokoj, Leila. Je to iba ďalší boh. Už si predsa mala tú česť rozprávať s nejedným.

"Iba boh?" ozvalo sa z každej strany. Vyznelo to nahnevane.

"Hlúpe ssstvorenie sss ešššte podrezzzanejššším jazzzykom. Ja nie sssom iba boh! Ja sssom Apophis, sssamotný Chaosss ssstarššší ako ktorékoľvek božžžssstvo! Odveký nepriateľ boha Rea a nový pán zzzeme! Bohovia sssa mi klaňajú. Tí, ktorí niečččo zzznamenajú ma uctievajú. A jeden malý hlúpy čččerv ma tu urážžža! Ešššte má toľkú drzzzosssť sssa vrátiť ssspäť do ssschránky, ktorá jej viac nepatrí a rušššiť môj návrat. Zzza toto ťa čččaká iba sssmrť, čččloviečččik!"

"Kde to som?" ignorovala som jeho vyhrážky. Už ma unavovalo, ako každý boh (česť výnimkám) by ma videl najradšej v Duate, aby som pykala za všetky svoje hriechy, ktoré som voči nim viac-menej nevedomky spravila.

Had stíchol. Netrvalo to však viac ako zopár sekúnd a opäť bol späť aj so svojím dotieravým hlasom.

"Nemáššš žžžiadnu úctu! Nemáššš niččč. Lepšššie telo sssom sssi priať ani nemohol," vydal zvláštny prerušovaný sykot, ktorý vzdialene pripomínal smiech. Mne to vtipné však vôbec neprišlo.

"Budeššš sssymbolom novej éry! Nových myšššlienok a predssstavy, žžže Chaosss pretrvá večččne a boh Re ossstane zzzabudnutý!"

Asi čakal potlesk či možno mentálne zrútenie nad jeho diabolským plánom, no nejako ma to vôbec neprekvapilo. Miesto toho som pokojne zopakovala svoju otázku. Had nespokojne zasyčal.

"Nessspozzznávaššš vlassstné najtemnejšššie zzzákutie sssvojej mysssle? Tu sssa rodia všššetky hrôzzzy ľudssstva. Je to kolíssska obáv, omylov, nočččných môr a ssstrachu."

Zmätene som pozrela okolo seba. Bola som vo svojej mysli?

"Ó áno. Sssi vo sssvojej krehkej mysssli, ktorá ťa dokážžže oklamať, zzzradiť ččči dokonccca premôcccť."

Svet okolo mňa zmenil farbu. Do čiernej sa prilievala krvavo červená. A na pozadí sa mihal rýchly dlhý tieň. Zbledla som. Odrazu predo mnou stál obrovský had veľký ako mrakodrap. Vyceril na mňa zuby a roziahol golier. Kobra! Červené odtiene mu dodávali ešte väčšiu hrôzostranosť. Striekol na mňa jed. Uhla som sa. Zelená tekutina dopadla na zem, kde spôsobila veľkú dieru. Prehltla som vystrašenú slinu. Vo vzduchu sa vznášal kyslý štipľavý zápach, z ktorého mi začali slziť oči. Dym ma pálil v pľúcach. Mohutná diera, ktorá ostala po paľbe vyzerala akoby ju vypálila kyselina. Doslova sa roztekala pred očami a ešte zväčšovala svoj objem.

"Nikdy nezzzassstaví! Jed je večččný! Vssstúpila sssi tam, kde sssi nemala. Budeššš zzza to pykať nikdy nekončččiaccou agóniou! Jed ťa nikdy neopussstí. Vžžždy bude tam pomaly zzzožžžžierať dušššu po kússsku. Veľmi pomaly, aby všššetko, čččo sssa zzzacccelí mohlo opäť krvácccať. To bude tvoj tressst!"

Apop sa nadýchol a spustil na mňa paľbu. Začalo peklo. Letela som rýchlo a ďaleko, no jedovaté bomby ma stále dobiehali. Bolo ťažké sa im vyhnúť bez dotknutia. Zem sa podo mnou začala hýbať a tvarovať do nezvyčajných podôb brániac mi v úteku. Vyrážali z nej kamenné stĺpy snažiac sa ma spomaliť. Podarilo sa mi ich obísť. Niektoré jedovaté strely sa o nich s hlasným syčaním rozbili. Neobzerala som sa však, akú škodu spôsobili. Nebol na to čas. Keď som si myslela, že sa mi podarilo uniknúť pred hadom, rútila sa na mňa kamenná lavína! Odvšadiaľ sa niesol hurónsky smiech.

"Nedokážeš ujsť svojímvlastným myšlienkam! Tvoja myseľ sa stane pre teba osudnou!"

Zaťala som sánku a so strachom asi ako nikdy v živote som sa vyhýbala obrovským balvanom. No bola len otázka času, kedy ma nejaký trafí a privalí ma.

Do toho začal duť silný vietor. Sprvu ma zaskočil. Narazila som o jeden z balvanov, no spamätala som sa práve včas, aby som unikla rozpučeniu. Vyletela som do výšky mimo dosah nekonečnej lavíny. Tu vietor prejavil svoju pravú silu. Chvíľu sa mi darilo proti nemu bojovať, no po chvíli ma premohol a unášal preč. Narazila som o skalu. Skríkla som od bolesti. No vietor neustal. Ba práve naopak. Nabral na sile, zmenil smer a odfúkol ma zasa iným smerom, dokým som nenarazila na ďalšu skalu. Tentoraz bokom. Zlomyseľne si ma prehadzoval medzi kameňmi ako hračka pre živly. Tentoraz som narazila na ostrý hrot. Vykríkla som od ukrutnej bolesti. Zatemnilo sa mi pred očami. Bolesť mi pulzovala po celej duši. Vietor však neustával. Miesto toho ma ešte viac pritlačil o skalu, čo mi spôsobovalo len väčšiu a väčšiu bolesť. Bola som v pasci uväznená ako Prométeus na skale čakajúci smrť. Už som strácala prehľad koľko pierok sa mi zlomilo. Hlava sa mi točila. Prestávala som vnímať, čo sa okolo mňa dialo. Odrazu vietor ustal. Nevládala som sa udržať vo vzduchu. Hladko som sa skĺzla po skale a padala na tvrdú zem, ktorá bola navyše ešte priďaleko. Opatrne som roztvorila krídla, alebo aspoň to, čo z nich ostalo a snažila sa ubrzdiť neodvratný pád. No nepomáhalo to a zem sa rýchlo približovala. Mysľou mi preblysla myšlienka, že to nestihnem. Zopár metrov nad zemou som zatvorila oči a pripravila sa na náraz. Prišiel. A s ním aj ďalšia bolesť. Tentoraz na hrudi. Pomaly som otvárala oči a neveriaco sa dívala naokolo. Bol zázrak, že som to ešte vôbec dokázala. Pohýbala som krídlami. Nejako to šlo. Sťažka som sa prevalila na bok. Ako som to vôbec mohla prežiť? Vtom som pozrela pod seba. Z hrudníku, krídel, dokonca aj z tváre sa mi sypal piesok. Krvácala som.