Troubled. [SK Preklad]

6

Harry.

Nemôžem si pomôcť, musím sa smiať na jej poznámke a spôsobe akým sa jej srnčie oči rozšíria v šoku nad mojím výbuchom. Nikdy som vo svojom živote nepočul nikoho zmieniť obed po tom, ako bol urazený. Viem, že sa so mnou snažila nehádať, že jednoducho chcela nechať moju poznámku odznieť, ale jej reakcia bola aj tak niečo neskutočne vtipné.

Dvere sa jej zabuchnú pred tvárou.

Obzriem si priestor malej izby a posteľ pritlačenú k stene. Nie je tam nič moc okrem bielizníka, na ktorom je položená TV a skrine. Izba má rovnakú farbu ako tá moja v Londýne, čo mi príde dosť príhodné. Tá tmavomodrá farba je svojím spôsobom upokojujúca: má príchuť domova.

Nohy ma nesú k oknu, východu ktorý viem, že som po dlhej noci potreboval. Svetlo okamžite zaútočí, keď odhrniem závesy. Prižmúrim oči oproti ostrému svetlu a odistím okno, než ho otvorím.

Rád privítam čerstvý vzduch a o krok ustúpim, aby som si obzrel výhľad.

Aspoň ten mám dobrý.

Z mojej izby vidím polia, okolo ktorých sme prechádzali na ceste sem, udeľujúce mi výhľad na početné zvieratá a stromy, ktoré zaberajú polovicu pastvín.

Otočím sa k mojim taškám, ktoré sú hodená na vrchu pruhovaných návlečiek. Po niekoľkých minútach prehrabávania sa nimi, nájdem čo potrebujem a vrátim sa k oknu. Priestor medzi rímsou a oknom je dosť veľký akurát na to, aby som tam vopchal svoj „drobný" zadok. Papier sa medzi mojimi prstami zroluje ľahko a ja priblížim plameň k jeho okrajom, než si pre seba povzdychnem a opriem sa o rám.

Malý priestor sa zahmlí dymom v priebehu niekoľkých sekúnd.

Prvých pár minút nad ničím nepremýšľam. Moje oči sa zavrú, a necítim nič iné, len pokojné blaho. Nemyslím na to kde som, s kým som, alebo na šialenú rodinu podo mnou. Nemyslím na tie sprosté pravidlá, ktoré ma vážne naštvali, ani na modrooké dievča, ktoré na mňa nedokáže prestať pozerať.

Nič z toho mi neprebehne mysľou.

A potom začne premýšľanie. V mysli zosmiešňujem pravidlá gúľaním papierového valčeka medzi mojím palcom a ukazovákom, a potom si pomaly potiahnem.

Musí byť taký zhúlený ako ja, ak si myslí, že sa proste skloním a budem ho poslúchať. Neplánujem prijímať rozkazy od niekoho, koho nepoznám alebo ma absolútne nezaujíma. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, všeobecne nepočúvam nikoho a ani ma nikto nezaujíma.

Hádam, že okrem mojej mami. Tá si trochu záujmu zaslúžila.

Prúžok dymu unikne z mojich úst, keď zakloním hlavu a vyfúknem do vzduchu niekoľko krúžkov. Je upokojujúce hľadieť na to, ako sa pôvabne rozpadajú na kúsky, než sa spoja všetky dokopy.

Toto robím, keď nie je iný spôsob ako sa zbaviť stresu. Je to jeden a ten istý kruh, ktorý sa v mojom živote dokola opakuje: mám sa dobre, stane sa nejaká sračka, potom sa stane ešte väčšia sračka, ktorá spôsobí, že začnem správať ako typický ja, a potom sa z toho nejak vyhrabem, ani som sa mohol cítiť zase trochu šťastne.

Šťastie. Už je to nejaká doba, čo som ho cítil.

„Melanie! Pod dolu a pomôž nám s obedom!" zakričí mužský hlas cez steny tenké ako papier. Prevrátim očami a ignorujem jeho krik.

Moja pozornosť sa znovu presunie von, keď sledujem ako sa dobytok ticho túla polom, a robí čokoľvek, čo kravy sakra robia. Ak by sa dole toľko nekričalo, dokonca by som mohol povedať, že si tento zaslúžený čas pre seba vcelku užívam.