Troubled. [SK Preklad]

29

Melanie.

„Takže, máš to tu rada?" spýta sa Harry a ja nemôžem zabrániť smiechu, ktorý sa mi vyderie z úst. Jeho otázky znejú tak normálne v porovnaní s nezvyčajnou konverzáciou, ktorú máme. Vždy skončíme buď pri tom, že po sebe kričíme, alebo sa pritláčame k stene.

„Nikdy by som nemohla žiť v meste. Ak sa pýtaš na toto," poviem a vyšpáram si špinu za nechtami. Vážne by som si ich mala nechať spraviť. Možno by so mnou mohla ísť Hannah? Alebo Louis? Zachechtám sa sama pre seba pri predstave Louisa a mňa, ako si spolu dávame spraviť nechty.

„Na to som sa nepýtal, ale ja by som nikdy nemohol žiť v malom meste," argumentuje pri tom, ako vedľa mňa hodí vrece. Môžem povedať, že začína byť unavený, podľa jeho pomalších a lajdavých pohybov. Vyšvihnem sa na nohy a oprášim si zadok, než sa mu vyberiem pomôcť. Vyšle mojím smerom malý úsmev, keď chytí vrece. „To, na čo som sa pýtal bolo, či sa ti páči žitie s prísnymi rodičmi."

Myslím, že Harry sa ma to už spýtal. Bolo to, keď sem prvýkrát prišli, asi pred mesiacom.

Wow, už to bude mesiac, čo sú tu? Kam sa ten čas podel?

„Uh, hej, asi. Len nie zrovna táto časť," odvetím, narážajúc na úlohu, ktorá mi bola pridelená. Už to skoro máme hotové, zostáva myslím už len nejakých desať vriec.

„Prečo by si nemohla žiť v meste? Je to oveľa lepšie a nesmrdí to tam ako kravské sračky dvadstať-štyri-sedem." Nakrčí nos pri tom zápachu a ja sa zasmejem.

„No pardon, ale ja mám náhodou zápach kravského hnoja rada."

„Proste povedz „sračiek". Znie to oveľa lepšie než to, čo si práve povedala," informuje ma.

„Nenadávam," pripomeniem mu.

„Nadávaš, keď sa na mňa vážne naštveš."

„Zanadávala som len raz a to preto, že si ma vážne vytočil." Pozriem naňho veľavravne a on sa uškrnie.

„Oh, no tak. Musíš priznať, že to bolo vážne kurevsky vtipné. Tlieskam za to sám sebe." Zasmeje sa pri tej spomienke. Stále nechápem, prečo je tak hrdý na to, že pokazil moje rande s Deanom.

„Nie, nebolo. Doslova som sa triasla, aká som na teba bola nasraná." Akonáhle slová vyjdú z mojich úst, zalapá po dychu a zamrzne uprostred pohybu.

„Čo?" Zamrznem tiež.

„Práve si povedala „nasraná"."

Pretočím očami a jeho smiech naplní vzduch. Situácia ani nie je taká vtipná, ale nemôžem si pomôcť a pripojím sa k nemu, keď tým najrozkošnejším spôsobom nakloní hlavu dozadu.

„Nemyslím, že „nasraná" je zlé slovo," poviem mu. Len pokrčí plecami, úsmev stále na perách. Verte tomu alebo nie, ale vážne s ním práve zažívam dobré časy. Nekričíme po sebe, a uvedomujem si, že s každou plynúcou minútou sa pri ňom cítim čoraz pohodlnejšie.

„Kam by si chcel ísť na výšku?" Cítim príval odvahy a otočím tému naňho. Jeho úsmev ochabne a môžem cítiť, ako sa jeho zábrany dávajú do pozoru.

„Kam?" pritlačím.

„Nerád o sebe hovorím."

„Je to len otázka, Harry. Ty si sa pýtal na mňa, teraz sa ja pýtam na teba. Prečo mi nič nechceš povedať?" Super, a sme tu zase. Vedela som, že to bude len otázka času, kým sa vráti k svojmu normálnemu ja.