Troubled. [SK Preklad]

5

Melanie.

Neprestane na mňa zízať.

Jeho oči sledujú každý môj pohyb a ja sa cítim, akoby som sa dusila. Smaragdové oči záhadného chlapca ma držia v intenzívnom súboji pohľadov. Študuje ma, čaká na nejakú reakciu.

Ak si myslí, že nado mnou takto získa nejakú kontrolu, tak sa mýli.

Toto je môj dom a on je votrelec.

Pozriem sa mu priamo do očí v nádeji, že mu to bude nepríjemné a preruší očný kontakt, ale bezvýsledne, neprestane ma skúmať. Namiesto toho si zakusne do pery, a ja sa pozriem preč. Snažím sa skryť moje horiace líca, ale už je neskoro.

Rázne tlesknutie môjho otca ma prinúti nadskočiť na stoličke.

„Prvá vec na zozname: nadávanie. Pod mojou strechou nebude žiadne rúhanie ani nadávanie. Nikdy predtým s týmto nebol problém, a neočakávam, že teraz nejaký bude. Je to jasné?"

Nikto z nich otcovi neodpovie, ani ho nijak neberie na vedomie. Pre ich dobro dúfam, že niekto z nich niečo povie, hocičo. Po niekoľkých napätých okamihoch, to dievča, Hannah, pomaly prikývne.

„Žiadne fajčenie, pitie alebo drogy akéhokoľvek druhu," pokračuje. „Je to vo všetkých ohľadoch zakázané a ja to nebudem tolerovať. Tiež budete pracovať a pomáhať s domácimi prácami. Melanie by bola rada za nejakú pomoc okolo farmy."

Všetky oči sa otočia na mňa a ja sa okamžite cítim malo a nepohodlne pod ich skúmavými pohľadmi: tetovania a piercingy tomu ani trochu nepomáhajú.

Melanie, daj sa dokopy. Nebuď zastrašená ich výzorom, je to len maskovanie. Možno sú to vo vnútri dobrý ľudia.

Upokojím sa a sadnem si o niečo vyrovnanejšie.

„Naozaj by som bola za nejakú pomoc rada. Vždy potrebujem nejakú asistenciu pri čistení kravského hnoja a staraní sa o kone o 4:45 ráno," poviem s úsmevom. Všetci sú viditeľne napätí a Hannah a ten chalan so strapatými vlasmi si vymenia pohľady. Zelenoočko zastoná a oprie sa dozadu o stoličku, prekrižujúc pri tom ruky.

„Ja nepracujem," zavrčí. Jeho hlas je hlboký, veľmi hlboký, a pretkaný silným britským prízvukom.

„No, to je škoda," nadviaže môj otec. „Vy budete chodiť do školy Melanie, Summerdaleská Južná Stredná, od pondelka do piatka. Až na teba Lewis. Bolo mi povedané, že máš takmer 20. Je to tak?"

„Louis. Moje meno je Louis," opraví ho. „Ale áno, mám." Sú všetci z nich z Veľkej Británie? Wow, to je super. Nikdy som tam nebola, ale vždy som tam chcela ísť.

„Výborne. Cez deň budeš pomáhať okolo domu, a mohli by sme ti nájsť prácu, aby sme ťa zamestnali, kým budú oni v škole," povie mu môj otec.

„To znie super," odpovie sarkasticky.

Ignoruje jeho komentár a pokračuje v rozprávaní. „Aj napriek tomu, že toto je malé mesto, naša škola je jedna z najlepších v štáte. Majú 1%-tný kurz vypadávania, čo znamená, že ak v triede nadávate, vypískate učiteľa alebo vynecháte, prídu policajti a dopravia vás rovno do väzenia. Tu sa s tým nehrajú," povie prísne.

Pri tej lži sa musím sama pre seba zasmiať. Moja škola je prísna, ale vôbec nie takáto. Len sa ich snaží zastrašiť s jeho postojom a mačovským správaním, ale nevyzerá, že to má na nich nejaký účinok. Otec pokračuje v čítaní zoznamu pravidiel, pričom z neho vyškrtáva už povedané. Keď konečne príde nakoniec, povzdychne si a poškriabe si bradu, než prehovorí.

„Toto je posledné pravidlo a je pre Louisa a Harryho," začne, vážne si ich premeriavajúc. „Ani jeden z vás na Melanie nič neskúsi. Alebo na Hannah, keď už sme pri tom. Ak áno, a ja to zistím," zachechtá sa, „bude to pre vás peklo. Bol som v Americkej Armáde viac ako 10 rokov. Za kreslom v obývačke mám zbraň ráže 12-gauge, a nebojím sa ju použiť. Nechcete sa so mnou dostať do sporu. Rozumieme si?

„James," varuje ho moja matka. Načiahne sa a položí svoju ruku na vrch jeho zovretej päste, krúžiac po nej upokojujúco palcom.

„Bez obáv. Nič by som neskúsil, ani keby som chcel," povie Harry. Zamračím sa pri jeho nevychovanej poznámke. Čo tým myslel? Nemyslím si, že som príšerne škaredá, ale tiež si nemyslím, že som oslňujúco krásna. Som obyčajná. Som len Melanie.

Môj otec, na druhej strane, je potešený, že mu tie slová vyšli z úst. „Som rád, že to počujem," povie s úsmevom. „Len pripomienka, rovnako ako som povedal pred toľkými rokmi Melanie, nie som váš priateľ. Som váš poručník a tiež ten, kto má nad vami dozor. Riaďte sa pravidlami a budeme si vychádzať akurát fajn." Otec sa otočí ku mne. „Melanie, prečo našim hosťom neukážeš ich izby."

„Uh, jasné. Zoberte si tašky a poďte za mnou," vnútorne prevrátiť očami nad neistotou v mojom hlase. Musím byť pred nimi silná, nie slabá.

„Toto je hovadina," posťažuje sa Hannah nahlas, keď vyjdeme hore schodiskom. Otočím sa s vypleštenými očami. To nevie o tom, že tieto steny sú tenké ako papier?

„Kámo, čo majú znamenať tie oči? Upokoj sa," povie a vytiahne rukoväť na svojom kufri vyššie.

„Buď tichšie. Môj otec ťa zabije ak ťa nachytá pri nadávaní," zašepkám potichu. Naozaj by som si rada myslela, že títo ľudia sú neškodní a budú bez odvrávania dodržovať pravidlá, ale bohužiaľ, boli sem poslaní z nejakého dôvodu, a nemyslím si, že je ním to, že boli slušní a riadili sa tým, čo im bolo povedané.

Hannah prevráti očami a vojde do svojej izby, zabuchujúc mi dvere pred tvárou. Povzdychnem si, než sa otočím späť.

Na rade je starší chalan.

Chodba je preplnená a musím sa pritlačiť k stene aby som sa prepchala okolo jedného z kameramanov, zatiaľ čo nás točí.

„Louis, je to tak?" spýtam sa. Prikývne a zmizne bez slova vo svojej izbe.

A potom sme tam dvaja.

Prítomnosť Harryho neprejde bez povšimnutia. Jeho oči vypaľujú dieru do zadnej časti mojej hlavy, a stojí ma veľa námahy odignorovať to. Schovám si ruky do zadných vačkov a rýchlo kráčam pred ním. Krátka prechádzka je trápna a tichá, a zdá sa, že to trvá večnosť, než konečne prehovorí.

„Prestaň sa chovať, akoby som ťa išiel zabiť alebo čo."

Otočím sa a zmätene nakrčím obočie. Otvorím ústa v otázke, ale on ma predbehne.

„Tvoje ramená sú napnuté a tvoj postoj strnulý. Kráčaš tisíc krokov predo mnou, a chováš sa akoby som na teba išiel každú minutú skočiť. Prestaň byť tak kurevsky odsudzovačná. Beztak by som s tebou nestrácal čas," povie hrubo.

Jeho poznámka ma zanechá v ohúrenom tichu. Ani som mu nič nepovedala, tak prečo je tak protivný? Nesúdila som ho. Veď ho ani nepoznám!

Moja myseľ akosi nespolupracuje s mojimi ústami a som ukrátená o akúkoľvek odpoveď. Otvorí dvere a vojde do izby, keď si uvedomí, že sa nedočká žiadnej hádky. Rozhodnem sa nechať to plávať, napriek tomu, že hlás v mojej hlave mi hovorí, aby som ho poslala do čerta.

„Počkaj," poviem keď zachytím dvere rukou. Jeho oči preskočia na mňa a ja sa pokúšam znovu nezamrznúť. „O chvíľu bude pripravený obed."

Harry na mňa chvíľu zíza, než vybuchne do smiechu. Jeho chrapľavý hlas vytvorí hlboký, srdečný smiech, ktorý by bolo pekné počúvať, ak by nebol mierený proti mne. Jeho jamky v lícach si zo mňa robia posmech a ja sa odrazu cítim ako úplny idiot.

Zabuchne dvere skôr, než by som mohla premýšľať nad čímkoľvek iným, čo povedať.