Troubled. [SK Preklad]

41

Melanie.

„Dobre, tak poďme teda najskôr začať so základmi," povie Harry. Položí ruku naspodok môjho chrbta a vedie ma bližšie k mechu, než sa presunie k môjmu boku. „Zdvihni päste tak, aby si sa rovno pozerala tesne nad rukavicami a potom udri. Uisti sa, že máš zápästie rovno. Toto je zásah."

Sledujem ako si Harry pritiahne ruky k hrudi, než udrie do mecha. Sila za jeho úderom je neskutočná, a mne to príde extrémne príťažlivé, vedieť, že pokiaľ by sa objavila bitka, má veľkú šancu vyhrať ju.

„Si na rade."

Vrátim sa do svojej pozície a pozriem na vak, odhodlaná ním aspoň pohnúť. Zavriem oči, keď sa zhlboka nadýchnem a potom udriem. Mech sa nepohne.

„Robím to vôbec správne?" spýtam sa s odfrknutím a začujem ho ako sa vedľa mňa ticho smeje, čo mi jasne hovorí, že nie.

„Robíš. Len..." začne, ale potrasie hlavou. „To je jedno, bránenie sa preberieme potom. Skús to znovu, ale tentoraz použi váhu svojho tela."

Vezmem si jeho radu k srdcu a skúsim to znovu, tentoraz o niečo úspešnejšie. Otočím k nemu hlavu spolu s úsmevom nad tým malým úspechom.

„Dobré," potvrdí môj úspech.

„Kde si zobral tieto rukavice?" spýtam sa, zatiaľ čo opakujem ten jednoduchý pohyb. „My doma rukavice na boxovanie nemáme."

Harry pokrčí plecami a upraví si koniec čiernej pásky na rukách. „Usúdil som, že škola z nich nepotrebuje tri páry," odvetí jednoducho. Otvorím ústa, aby som prehovorila, ale preruší ma, než mám vôbec šancu mu vynadať. Ďalších desať minút mi Harry vysvetľuje každý úder spolu s tým, kde sú najviac účinné. S každým ďalším výpadom sa jeho údery stávajú silnejšími, tvrdšími. Nemyslím, že si uvedomuje, ako sa do toho ponára: núti ma to premýšľať, či niečo takéto už predtým robil. Viem, že sa kedysi dostával do bitiek: bolo to súčasťou toho byť v zlej partii. Ale nie som si istá, či bol v skutočnom zápase.

„Okej, a toto je úder, ktorý chcem použiť na Deana v jeden z tých dní-"

„Už si toto niekedy robil? Bojoval?" spýtam sa a spustím ruky po bokoch. Harryho plynulé pohyby odznejú a na tvári sa mu objaví výraz ľútosti. Jeho oči sa zamerajú na špinavú podlahu a ja čakám na odpoveď, ale zostáva ticho.

„Zistil som, že je najlepšie neklamať, takže áno, robil som to," povie mi úprimne. „Ale už to nerobím," dodá rýchlo. „Bola to vážne, vážne hlúpa vec odo mňa, že som sa na to dal, ale potreboval som peniaze a bol som v tom dobrý. Príliš o tom nehovorím."

Pomaly prikývnem, keď vstrebám tú novú informáciu. Nemôžem byť naňho naštvaná, nie je tam nič, za čo by som mala byť naštvaná. Bitie sa je súčasť toho, kto bol v minulosti, ale ja viem, že teraz je už lepší človek. Nemôžem spraviť nič iné, ako to akceptovať.