Troubled. [SK Preklad]

7

Melanie.

Kráčame v trápnom tichu medzi poliami, preč od domu. Je to ten druh napätia, keď všetci chceme niečo povedať, ale nikto neprehovorí. Začala by som konverzáciu, ale úprimne, moje spoločenské schopnosti sú na nič.

Nerada stretávam nových ľudí.

Všetko to začalo tým, že som sa v prvý deň školy chcela spriateliť. Očividne by ste v 15-tich nemali potriasať rukami, je to sociálna-samovražda. Dievča, s ktorým som sa chcela spriateliť sa mi vysmialo, a vtedy som sa zaprisaha, že už na nikoho nového neprehovorím.

„Praješ si niekedy, aby si mala iných rodičov?" Hlas Hannah ma vytrhne z mojich ponižujúcich myšlienok. Je to prvýkrát, čo na mňa priamo prehovorila, odkedy včera dorazili.

„No... prajem si, aby som mohla chodiť von a zažila nejakú zábavu, miesto toho aby som pracovala každý deň od súmraku do úsvitu, ale nie. Nezmenila by som svoj život," poviem úprimne. „Viem, že výchova od prísnych rodičov mi prinesie dobrú budúcnosť. Budem schopná sa o seba postarať, keď na to budem sama."

„Čo je najhoršia vec, akú ti kedy spravili?" Silný poryv vetra jej vhodí blonďavé vlasy do tváre, a ona ich odfúkne, predtým než si ich zviaže do gumičky.

Zľahka sa pri tej spomienke zasmejem a pritiahnem si bundu bližšie k telu. Nie je to preto, že by tá situácia ktorá sa stala bola vtipná, výsledok mojich činov bol neskutočne absurdný.

„Hádam, že najhoršia vec čo sa mi stala, bolo to, keď mi zobrali dvere."

„Dvere?" Zasmeje sa na tom divnom treste. Povedané nahlas to znie ešte horšie.

„Hej, zobrali mi ich a ja som nemala žiadne súkromie," poviem a odkopnem pri tom kameň z cesty. „Predtým ako som išla na strednú školu a musela nosiť uniformu, tiež som nemala možnosť výberu oblečenia. Matka ma na mesiac prinútila nosiť tie ohyzdné domácky vyrobené šaty. Bola som, a hádam, že stále som, pre moju školu vtip."

„Tvoja rodina znie hrozne," vypľuje s veľkým množstvom nechuti v hlase. „Nemohla si ani nosiť svoje veci? Kto toto robí?"

„Len mojich rodičov neštvi, a nemusíš sa o to báť," vyšteknem neplánovane. Som zdesená a urazená jej poznámkou voči mojej rodine. Môžu byť prísni, ale nie sú krutí. Moji rodičia len majú iné pojatie disciplíny, než tí jej.

Neodpovie, len zovrie pery a pozrie sa preč.

Ako ideme lúkou, vzduch naplní pach dymu. Najskôr si myslím, že sa so mnou moja myseľ zahráva, no potom zbadám cigaretu v Louisových ústach. Takmer som zabudla že tí dvaja chalani sú tu tiež, od obeda nepovedali ani slovo. Louis sa usmeje, keď si všimne, ako naňho v šoku zízam.

„Um," zasmejem sa nervózne. „Čo si myslíš, že robíš? Nemáš fajčiť." Načiahnem sa po jeho cigaretu, no on sa zakloní preč z môjho dosahu.

„A prečo do pekla nie? Jedna mi neublíži. Budeš v pohode a nepovieš to Oteckovi, a všetko bude fajn." Potiahne si a zakloní hlavu predtým než vyfúkne do vzduchu. Zakašlem, keď nechtiac vdýchnem niečo z toxických výparov. Zapchám si prstami nos, keď nás zápach obklopí a zbesilo okolo mávam rukou v snahe zbaviť sa oblaku dymu.

„Robíš si srandu?" zvolám vyplašene. „Daj to preč. Mám-"

„Zlato, upokoj sa," preruší ma. „Vlastne si myslím, že jedna by bola dobrá aj pre teba. Si príliš precitlivená. Tu máš, chceš jednu?" Louis otvorí krabičku a ponúkne mi cigaretu. V neviere jeho ruku odhodím.