Troubled. [SK Preklad]

33

Melanie.

Harry sa otočí tvárou ku mne a v jeho očiach sa okamžite objaví mäkší výraz, keď uvidí v akom krehkom stave sa nachádzam.

„Si v poriadku?" Spýta sa, zatiaľ čo pokročí dopredu. Len pomaly pokrútim hlavou a začnem plakať. „Pod ku mne," povie ticho. Moje pľúca začnú konečne znovu pracovať, keď vpadnem do jeho otvorenej náruče, znovu tak dokazujúc, že Harry do mňa späť vdychuje život. Jeho veľké dlane hladia spodok môjho chrbta a hlboký hlas šepká uisťujúce veci do môjho ucha.

„Bol som tak blízko k tomu, aby som mu nakopal zadok, Mel. Nespravil som to kvôli tebe: nemohol som ťa nechať zažiť ďalšiu traumatickú udalosť." Harry sa nakloní dozadu, jeho oči sa spoja s mojimi. „Ak sa niekedy pokúsi rozprávať sa s tebou alebo ťa zastihnúť osamote, nezaváham," varuje. Moje oči sa zavrú, keď ma pobozká na čelo a utrie slzy spod mojich očí. „Poďme domov, dobre?"

Harryho prsty sa prepletú s mojimi a ja prikývnem v súhlase. Nechcem zostať v škole s vedomím, že Dean môže byť za rohom, čakať hociktorú sekundu na možnosť zaútočiť. Keď už nad tým premýšľam, nasledujúcu Chémiu mám s ním.

Prekvapené výrazy na tvárach mojich vrstevníkov, keď Harry a ja vojdeme späť do jedálne, si nejde nevšimnúť. Množstvo oči padne na nás a naše prepletené ruky, ako kráčame pomedzi rady stolov. Harryho zovretie zosilnie, keď si všimne tie pretrvávajúce pohľady. Viem, že nie je jeden z tých, čo by sa na verejnosti držal za ruky alebo prejavoval nejakým spôsobom náklonnosť pred druhými, takže toto je preňho obrovský pokrok.

Moje líca zahoria, keď si všimnem Hannah a Abbey, s ústami prakticky na podlahe. Harry mi pustí ruku a vezme moju tašku, prehadzujúc si ju cez plece.

„Čo do..." začne Hannah, ale som odvedená preč od stolu, keď Harry jemne potlačí spodok môjho chrbta a vedie ma preč z miestnosti.

„Kde sú tvoje kľúče?" Spýta sa ma, zatiaľ čo odzipsuje zopár vačkov. Niekoľko ceruziek vypadne von, ale momentálne ma to nemôže zaujímať menej. Chcem len medzi seba a Deana dostať toľko priestoru, koľko je možné. Harry potrasie kľúčmi, keď ich nájde a otvorí pre mňa kovové dvere.

„Hovorila si, že na obed môžeš opustiť campus, že?" Spýta sa, zatiaľ čo sa odtiaľ ležérne vytrácame. Zájde si prstami do vlasov a odhrnie si ich z čela.

„Áno," odvetím slabo. Harry mi pomôže nasadnúť do auta a vlezie na sedadlo vedľa. V momente ako si zapne pás a začne šoférovať je jeho ruka na mojom stehne. Jeho palec upokojujúco prechádza po povrchu mojej kože a ja si úľavne vydýchnem.

Niekoľko momentov je ticho, než sa spýta, „Nedotkol sa ťa, že nie?" Jeho zovretie na volante spevnie, signalizujúc nárast jeho prudkej povahy.

„Nie," poviem mu. Môj hlas je prakticky nepočuteľný a cítim sa vyčerpaná. Ale kvôli nemu musím pokračovať v rozprávaní a rozptýliť ho od toho, aby otočil auto a položil ruky na Deana. Boh vie čo by sa stalo, ak by sa k nemu teraz Harry dostal blízko. „Dúfam, že nebudeme mať problémy kvôli odchodu zo školy," poviem a pozriem von z okna.

„Máme obedovú prestávku: len si ju predlžujeme o pár hodín navyše."

„Nikdy predtým som to nespravila," začnem. Harry mojim smerom vyšle zmätený pohľad. „Nevynechala som školu," upresním. „Vždy som chcela vedieť aké to je, proste odísť zo školy a už sa nevrátiť, ale nikdy som nemala odvahu spraviť to."

Zachechtá sa a pokrúti hlavou. „Melanie, ty si nespravila veľa vecí. Si taký šprt," podpichne ma.

Plesnem ho po ruke a usmejem sa, moja nálada sa odrazu zlepšuje. Napriek tomu moje líca dnes očervenejú kvôli jeho slovám už po druhý raz. Tak veľmi ako sa mi prieči priznať to, má pravdu.