Dračie Bojovníčky

1: Nové dievča

Prudko sa nadýchnem a položím chodidlo na prvý schod, ktorý vedie ku vchodu školy. Potlačím v sebe rastúce znechutenie, keď na sebe zacítim pohľad takmer všetkých návštevníkov školy.

Vždy ma sledovali, no neviem povedať, či z obdivu alebo zo znechutenia. Nasleduje šepkanie a tichý smiech, akoby som tam ani nestála. Za tie roky som sa to naučila ignorovať, už mi to dokonca ani nepríde urážajúce. Nový školský rok začal len pred pár dňami, všetko sa ešte len rozbieha.

Prejdem vchodovými dverami a poobzerám sa dookola. Každý začne odvracať pohľad, akoby som ich pristihla pri čomsi nekalom. Nevšímam si to a zamierim ku svojej skrinke. Dokonca aj tá je úplne na konci školy, akoby som sa aj bez toho necítila odvrhnuto. No jej poloha má aspoň jednu výhodu, je blízko knižnice.

To je môj svet, jediné miesto, kam som skutočne zapadám. Odložím si ruksak s učebnicami do skrinky a vyberiem z neho knihu, ktorú sa chystám do knižnice vrátiť.

Zachytím čísi pohľad a na predlaktí sa mi spraví husacia koža, čosi také sa mi asi ešte nestalo. Opatrne natočím hlavu tým smerom.

U skrinky oproti tej mojej stojí dievča, ktoré som tu nikdy predtým nevidela. Musí tu byť nová, lebo ja si tváre pamätám. A tú jej by som si zapamätala o to viac. Je totiž dosť pekná, hoci na tvári nemá ani trochu mejkapu. Sleduje ma hnedými očami a vôbec zo mňa nevyzerá byť vystrašená ako zvyšok tejto školy. Tmavohnedé vlasy má prehodené na jednu stranu, sú husté a jemne zvlnené. Má podobnú postavu ako ja, pekné štíhle nohy a chudý pás. Je oblečená jednoducho, len modré rifle a veľká čierna mikina. No zaujmú ma čudné rukavice na jej rukách, nezakrývajú jej prsty, len zápästia, sú podobné tým, aké majú cyklisti.

Prejde okolo nej jeden z futbalistov a pri pohľade na ňu obdivne zapíska. Dievča premiestni pozornosť na neho, čo hneď využijem, a rýchlym krokom sa vyberiem ku knižnici.

Akonáhle prejdem prahom, všetky nepríjemné zvuky okolo mňa stíchnu a do nosa mi udrie príjemná známa vôňa.

Podídem ku stolu knihovníčky a položím požičanú knihu späť na stôl. Buchot ju preberie zo zvyčajného ranného tranzu, uprie na mňa podráždený pohľad. Je to postaršia žena, niektoré vlasy v tmavých vlasoch už jej sivejú. Tvár ma zamračenú, no jej pohľad zmäkne, keď si uvedomí, že som to ja. Okrem mňa sem chodí len veľmi málo ľudí, je vďačná za moju lásku ku knihám a k príbehom.

Šikovne sa presuniem pomedzi police, do zadnej časti knižnice, kde nie je ani jednej živej duše. Bruškami prstov prechádzam po chrbtoch kníh, až dokým moje oči nenarazia na neznámy kúsok. Usmejem sa na obal knihy a vytiahnem ju z poličky. Kniha prekvapivo nie je zaprášená ako zvyšok naokolo, niekto ju sem musel vložiť len nedávno. Prečítam si jej názov. Kráľovstvo Alátov. Na obale je nakreslený bojovník s veľkou kópiou, z chrbta mu vyrastajú veľké orlie krídla. Od pierok sa však odráža svetlo, vyzerajú, akoby boli vyrobené z kovu.

Očami rýchlo prebehnem obsah a s úsmevom knihu prinesiem na stôl knihovníčky. Pokrúti nado mnou hlavou, ako stále a rukou mávne, nech už sa jej pracem z očí. Knihu si strčím do ruksaku a vyjdem z knižnice.

Pohľadom preskenujem chodbu, no už tu nie je takmer nikto, každú chvíľu bude zvoniť. Nasledujem teda príklad ostatných študentov a so sklonenou hlavou si to namierim do svojej triedy. Neponáhľam sa, aj tak stále prídem skôr ako učiteľka.

Pred triedou na chvíľu spomalím, aby som vo vnútri do nikoho omylom nenarazila. Vojdem dnu, všetci sa odrazu prestanú rozprávať a prenesú na mňa pohľad. Ja nechávam oči sklopené, nechcem sa nikomu pozrieť do tváre. Nemám chuť pozerať sa na výrazy plné znechutenia, niekde možno aj strachu.