Dračie Bojovníčky

12: Šesť svetov

Meldarion ma posadil do drobnej izby a prehodil mi deku okolo pliec. Potom sa kamsi vytratil a tak som si teraz len potichu obzerám stredoveké vybavenie izby.

Neveľká posteľ, na ktorej teraz sedím, drobná vyrezávaná skriňa a malý nočný stolček. To je všetko, žiadna kúpeľňa alebo stôl. Steny sú krémové a holé, nie je na nich žiaden obraz. Napriek tomu je izba útulná a teplá.

Meldarion sa vráti s plným krčahom vody, pohárom a bochníkom chleba. ,,Prepáč, ale nič lepšie som nenašiel," prizná a všetky veci zloží na nočný stolík. Hneď sa vrhnem na krčah naplnený vodou a napijem sa rovno z neho. Hltám vodu obrovskými dúškami, nemám ďaleko od toho, aby som sa zadusila.

Všimnem si Meldarionov zdesený pohľad, zrejme ešte nevidel dievča správať sa takto. Vôbec netuším aké spoločenské normy majú tu v Taure, no vlastne ma to teraz ani netrápi. Vypijem celý naplnený krčah, no stále mám pocit, že mi to nestačí. Vďačne sa však na neho usmejem a krčah položím späť na nočný stolík.

Potom zoberiem do ruky bochník chleba a schuti do neho zahryznem. Je iný, ako ten čo poznám. Alebo teda aspoň chutí inak, na výzor som veľmi nepozerala. No predpokladám, že je to preto, že tu majú iné suroviny, možno dokonca aj iný postup ako u nás.

Uvoľnene si vydýchnem, keď pocítim, ako mi prvé sústo skĺzne do žalúdka. Pokračujem s horlivom prežúvaní, až kým mi na prstoch neostanú len omrvinky.

Meldarion trpezlivo čaká pri posteli a díva sa do prázdna. Zrejme uvažuje nad tým, ako sa v Dunii stravujeme, alebo čosi podobné. Keď prehltnem posledný kúsok, opakom ruky si utriem ústa a spokojne vydýchnem. Ešte by som sa napila, no nechcem s tým teraz Meldariona zaťažovať.

Trochu sa posuniem na posteli, čím mu naznačím, nech si príde sadnúť.

,,Máš vôňu ako ľudský muž. Nechcem spraviť nič, za čo by sa mi mohol pomstiť," vyhlási Meldarion a ja prekvapene vyvalím oči. Potom mi však dôjde, že na sebe stále mám Bobovu mikinu. Uškrniem sa a pokrútim hlavou.

,,To je v poriadku. Bol to priateľ mojej mamy. Nepomstí sa ti," ubezpečím ho. Meldarion si opatrne sadne na okraj postele a pozrie na mňa peknými očami.

,,Je to v Dunii iné ako tu?" opýta sa opatrne a z jeho tváre viem vyčítať, že sa bojí.

,,Nie oveľa. Len mi asi bude trvať dlhšie kým si na to zvyknem." Hovorím pravdu, život tu je ako v stredoveku. Až priveľmi som si navykla na jednoduchosť nášho sveta. Tam ma nikdy netrápil hlad, ani smäd. Nemusela som sa veľmi namáhať, aby som získala vodu a jedlo. No tu to bude iné. Teda aspoň ak sa to podobá nášmu stredovekému životu. Meldarion len chápavo prikývne.

,,Čo ťa sem priviedlo?" opýta sa po chvíli mlčania. Preglgnem, keď sa mi v hlave vybaví obraz detektoru lži. Potom tie strašidelné modré svetielka, ktoré zabili poltucta vojakov.

,,Musela som ujsť," zašepkám. ,,No nevedela som, že sa nebudem môcť vrátiť späť," dodám. Stále tomu tak úplne neverím. Určite existuje spôsob, akým sa budem môcť dostať späť k Em. Toto miesto chcem využiť len ako chvíľkový úkryt. Možno tu však zistím, kto mi dal vytetovať to tetovanie.

,,Je mi to ľúto." Meldarion sklopí pohľad, akoby mi svoje slová chcel potvrdiť rečou tela.

,,Prečo je to vlastne zakázané?" zaujímam sa a trochu sa pomrvím na mieste. Elfovo telo sa napne, akoby mi stále úplne nedôveroval. Ani sa mu nečudujem. Prišla som z úplne iného sveta, do ktorého je vstup zakázaný, jasné, že nevie čo má očakávať.

,,Vieš niečo o šiestich svetoch? O safijoch?" opýta sa opatrne. Pokrútim hlavou.

,,Nič mi to nehovorí," odvetím ticho. Meldarion sa pootočí smerom ku mne, akoby sa trochu upokojil.