Dračie Bojovníčky

17: Cval do Srdca

Cval koňa ma trochu upokojí. Po asi dvadsiatich minútach prestanem vzlykať. Tvár mi ovieva studený vzduch, no nie je mi to nepríjemné.

,,Zastav," zašepkám potichu.

Meldarion ma počúvne a jemne spomalí koňa. Prevlečiem nohu cez sedlo a opatrne sa zveziem dole na zem. Kolená sa mi však podlomia a dopadnem na štyri.

Potom vyvraciam celý obsah svojho žalúdka. Už zo mňa opadol všetok adrenalín a telo bojuje so šokom a znechutením. Napne ma ešte asi trikrát, keď ma Meldarion začne hladkať po chrbte.

,,Musíme sa ponáhľať, môžu nás prenasledovať. Zastavíme ešte neskôr," mrmle zrýchlene a opatrne ma začne dvíhať späť na nohy. Prikyvujem a snažím sa potlačiť ďalšie napnutie. Meldarion ma vysadí na koňa, nevzpieram sa.

,,Musíš ešte vydržať, o niekoľko hodín zastaneme," upokojuje ma a obmotá ruky okolo môjho pása.

Dlaňami chytí uzdu a pomaly navedie koňa do klusu. Potom opäť prejde do cvalu, čo môjmu roztrasenému žalúdku vôbec nepomáha.

Cval sa mi zdá nekonečný, okolo nás sa mihajú stromy. Ako to ten kôň môže vydržať? Ja by som na jeho mieste odpadla od vyčerpania.

Po asi polhodine, možno aj menej upadnem do polospánku a prestanem vnímať svoje okolie. Občas ma z neho vytrhne kôň, keď čosi preskočí, alebo keď Meldarion povie nejaký príkaz.

Neviem koľko času prejde, no nakoniec konečne zastane. Celá stuhnutá a ubolená zosadnem z koňa a ľahnem si do mäkkej trávy.

Zhlboka dýcham a snažím sa upokojiť sa všetko čo sa len dá. Hlava mi bolestne pulzuje, žalúdok je stále ešte podráždený a nohy ma bolia od dlhého sedenia.

Meldarion si kľakne vedľa mňa a naberie si vodu do dlaní z potôčika, ktorý tečie tesne za mojou hlavou. Ostanem ešte chvíľu ležať a potom sa opatrne posadím k okraju potoka.

,,Je ti trochu lepšie?" uisťuje sa Meldarion.

Jemne prikývnem, hoci sa tak vôbec necítim.

Ponorím dlane do studenej vody a trhavo sa nadýchnem. Napijem sa a niekoľkokrát postup opakujem. Potom si vodu vyšplechnem na tvár a začnem si z nej oplachovať zaschnutú krv. Kožu na tvári šúcham asi dve minúty, napriek tomu sa stále cítim špinavo. Pozriem sa na svoju košeľu, ktorá je tiež od krvi. Prudko si košeľu aj s tielkom vyzlečiem a takisto ich ponorím do potoka. Do priezračnej vody vmiešam čiernu a červenú krv.

,,Daj, umyjem aj tvoju," zahlásim, keď skončím s umývaním. Teraz žmýkam zelenú látku v rukách.

Meldarion sa na mňa zahanbene díva, až teraz mi dôjde, že tu sedím len v podprsenke.

Pozornosť prenesiem na svoje predlaktia, ktoré sú takisto pokryté zaschnutou krvou. Na jednom mám stále zaseknutú drobnú črepinu. Opatrne ju vytiahnem a ponorím ruky do vody. Ignorujem bolesť, ktorá mi z poranených miest vystreľuje.

Meldarion podíde ku mne a podá mi jeho špinavú košeľu. Pozriem sa na neho, na jeho bledé, svalnaté, polonahé telo a vezmem si od neho zakrvavenú látku.

Potom odvrátim zrak a sústredím sa na umývanie košele. Z dlaní sa mi vytratí cit, voda je príliš studená. Cítim na sebe Meldarionov pohľad, no ignorujem to.

Vyžmýkam látku a postavím sa. Podídem bližšie a natiahnem k nemu ruku. Meldarion mi ju zovrie v teplých dlaniach a potiahne si ma k sebe.

,,Je mi veľmi ľúto, čím si si musela prejsť. Je mi jasné, že nie si zvyknutá na smrť. Nie takúto," zašepká a druhou rukou ma pohladí po ramene. Trhavo sa nadýchnem a odstúpim od neho. Miesto, kde mal pred chvíľou dlaň mi ovanie chlad.