Dračie Bojovníčky

13: V obkľúčení

Vyjdeme von do tmy, kým som bola vnútri, stihlo sa zotmieť. Je mi chladno, no netrasiem sa len od zimy. Kráčam za Meldarionom, hoci má výrazne rýchlejšiu chôdzu.

,,Počkaj ma tu," šepne odrazu a vykročí kamsi ďalej. Srdce sa mi rozbúcha od strachu. Stojím tu sama, okolo mňa je tma a Aeron sa každú chvíľu môže zobudiť a zabiť ma. Objímem sa rukami a snažím sa trocha upokojiť.

Našťastie sa Meldarion onedlho vráti, no nie je sám. Nadvihnem obočie a trochu cúvnem. Keď však vojde do svetla, vychádzajúceho z Veže, spoznám v obrysoch koňa. Zalapám po dychu, keď sa ku mne zviera priblíži.

Nikdy som nebola pri koňovi tak blízko. Prekvapuje ma, ako veľké to zviera vlastne je. Zvládlo by ma zabiť jedným kopytom. Tento žrebec je sivý a až priveľmi priateľský. Jemne do mňa štuchne hlavou a ja k nemu opatrne natiahnem ruku. Pritiahne sa k nej sám, žmurkne pri tom veľkými očami. Jeho srsť je jemná, vyčarí mi na tvári úsmev. Hladkám koňa jemnými pohybmi, zatiaľ čo ho Meldarion osedláva. Potom podíde ku mne a navlečie mu na hlavu uzdu.

Videla som osedlávanie koňa len raz, niekde na farme, kde sme boli v rámci školského výletu. Keď to robí Meldarion, nevyzerá to ťažko, no s istotou viem povedať, že ja by som to nezvládla. Prítomnosť tohto mohutného tvora ma trochu upokojí, ani neviem prečo. Meldarion utiahne posledný remienok a potom ma jemne potiahne smerom k sedlu.

,,Už si jazdila na koni, však?" opýta sa. Pokrútim hlavou a nechám ho, nech ma chytí za boky. Vydýchne, neviem či od podráždenia, že neviem jazdiť na koni, alebo preto, že sa ma dotkol na mieste, na ktorom by sa ma dotýkať nemal. Svaly na rukách sa mu napnú, keď ma vysadí do sedla akoby som bola len pierko. Opatrne prehodím nohu na druhú stranu, aby som náhodou nespadla.

Meldarion sa chytí hrivy koňa a vyšvihne sa na jeho chrbát, akoby to robil každý deň, dokonca sa ma pritom vôbec nedotkne. Objíme ma rukami a chytí tak uzdu do rúk. Aspoň neprepadnem do strany, poviem si.

,,Chyť sa sedla, skúsim ísť čo najbezpečnejšie." Kôň zahrabne kopytom do zeme a pohne sa smerom preč od Veže. Akonáhle to spraví, trhne mnou a moje ruky vystrelia k sedlu. Pevne ho uchopím a snažím sa nepanikáriť. Zviera začne pomaly klusať a potom prejde do cvalu. Celý čas to so mnou trasie, no pomaly si na to začínam zvykať. Vadí mi však chladný vietor, ktorý kôň cvalom rozráža. Mám na sebe len tričko s krátkym rukávom a tenké nohavice. Ešteže ma ako-tak zohrieva teplo Meldarionovho tela.

Som smädná a hladná. Môj žalúdok spracoval bochník chleba veľmi rýchlo, teraz si jedlo pýta znovu. Bolia ma nohy a večné nadhadzovanie vôbec nepomáha mojim krížom. Nikdy som netúžila počuť zvuk motora viac, ako teraz. Sadla by som si do mäkkého koženého sedadla a odviezla sa hoci aj na koniec sveta. Až na to, že neviem šoférovať a pravdepodobne by mi došiel benzín.

Vidím len obrysy okolitých stromov, ktoré osvetľuje mesačný svit. No kôň ani Meldarion zrejme nemajú problémy s orientáciou v tme. Zviera sa vyhýba stromom a ukladá nohy presne na mäkké časti lesnej zeme. Meldarion mu občas čosi pošepká, zrejme tak s koňom komunikuje. Možno mu dokonca hovorí, kadiaľ má ísť.

Rozmýšľam, či už sa Aeron zobudil. Vydá sa za nami, alebo to nechá tak? Bude sa ma pokúšať zabiť aj naďalej?

Cválame už asi hodinu a moje telo už to prestáva zvládať. Meldarion akoby počul tú myšlienku a jemne koňa zabrzdí. Kdesi v diaľke započujem hukot vody a takmer sa zrútim od úľavy.

Kôň postupne prejde do chôdze, až kým nedôjde k drobnej riečke. Pustím sedlo z kŕčovitého zovretia a vydýchnem, keď sa moje telo konečne pohne z nepríjemnej polohy.