Dračie Bojovníčky

9: Jazierko záchrany

,,Oni ti dali sledovacie zariadenie?" vyhŕkne Offy, keď si všimne kam zamierila moja dlaň. S vytreštenými očami prikývnem, nie som schopná slova.

,,Musíme preč," zahlási pevným hlasom. Chytí ma za ruku a potiahne ma smerom ku kríkom, ktoré obrastajú jazierko. Zalapám po dychu, tie kríky nás predsa pred vojakmi neochránia. No žiaden lepší plán mi nenapadá, a tak sa jej rozhodnem slepo veriť.

Tesne pred kríkmi ma pustí a vbehne do hustej spleti konárov. Nasledujem jej príklad, no musím pri tom zavrieť oči. Zopár z nich ma nepríjemne poškriabe, no teraz je mi to jedno.

Hneď ako sa dostanem z prírodného zovretia ma Offy znovu chytí za ruku. A ťahá ma smerom k vode. Čo dopekla plánuje?

Tesne pri brehu ma pustí a potom vbehne do priezračnej vody. Hladina jej siaha už po pás, kým sa konečne spamätám a vrhnem sa za ňou. Jazierko je ľadové, no moje telo má v sebe toľko adrenalínu, že mu to je jedno.

Vojenské autá zastavia pred kríkmi, započujem nejaké pokriky. Príkazy ako nás majú chytiť. To môjmu telu dodá energiu a za malú chvíľku dobehnem Offy.

,,Poriadne sa nadýchni a nenechaj sa chytiť," vyhŕkne slová a potom sa ponorí pod vodu. Pláva kamsi dolu, smerom k mojim nohám.

Obzriem sa a srdce sa mi rozbúcha trikrát rýchlejšie. Prvý vojak už prešiel cez spleť kríkov a zamieri na mňa s pištoľou.

Nadýchnem sa a prudko sa ponorím pod vodu. Moje uši to síce neocenia, no teraz nemám čas sa tým zaoberať. Rukami si pomáham dostať sa čo najhlbšie, moje oči nájdu Offy. Teda už len jej nohy. Dievča totiž vpláva do akéhosi tunela, ktorý zvonku vôbec nevidno.

Moje telo už potrebuje vzduch, no premáham sa, nad vodu ísť nemôžem. Pľúca ma štípu a začína vo mne narastať panika. Napriek tomu sa nútim preplávať tunelom.

Urobím asi päť opatrných záberov, keď okolo mňa všetko stmavne. Nevidím kam plávam a bojím sa, že do niečoho narazím. Rukami hmatám okolo seba a viem, že už dlhšie pod vodou nevydržím.

Zmocní sa ma panika, keď ma odrazu zachytí čiasi ruka. Vykríknem, na čo mi ústa naplní voda. Potom sa všetko stane tak rýchlo. Ktosi ma vytiahne z vody a ja sa okamžite pretočím nabok.

Rozkašlem sa a vypľujem vdýchnutú vodu. Uvedomím si, že je okolo mňa slabé svetlo a že už vidím priestor okolo seba.

Kľačí pri mne Offy a zrýchlene dychčí. Bodaj by nie, po takom dlhom čase pod vodou. Takisto zhlboka dýcham, dlaň si položím na hruď. Takmer som sa utopila. No nestihnem si to ani poriadne uvedomiť, lebo Offy znovu obmotá dlane okolo mojej paže, aby mi pomohla postaviť sa na nohy.

,,Musíme sa hýbať rýchlo," plaší ma, v pozadí jej hlasu započujem strach. Opatrne sa postavím na nohy, Offy mi pri tom dosť výrazne pomáha. Dovolím si rýchlo sa poobzerať dookola. Stojíme na akomsi útese, vedľa nás žblnkoce voda. Je to taký kamenný výbežok tesne nad vodou. Odtiaľ ma Offy vytiahla von.

Otočím hlavu na druhú stranu a zbadám akýsi vchod do jaskyne. Na jeho ľavej strane visí lampáš, v ktorom je sviečka. Ako sa to sem mohlo dostať? A ako vôbec Offy našla toto miesto? Dlaňami si odhrniem mokré vlasy z tváre a frustrovane vydýchnem.

,,Poď už," nalieha na mňa Offy keď vezme zo steny lampáš. Osvetlí vchod jaskyne, no nevidím na jej koniec. ,,O tomto mieste mi povedala Em. Bolo to tu vytvorené umelo," vysvetľuje a potiahne ma smerom dovnútra. Jej dych je stále zrýchlený, no nie je na tom až tak zle ako ja. Pľúca ma stále štípu a začína mi byť zima. Ona vyzerá, akoby jej nič nebolo. Aj s mokrými vlasmi vyzerá ako modelka.