Dračie Bojovníčky

18: Svetielka v hrobke

Kolená sa mi podlomia a Meldarion hneď zareaguje. Podoprie ma, rukami pevne chytí moje ramená. Trochu to pomôže.

,,Ako sa sem dostal? Portál z Gingharianu je predsa prísne strážený," rozhadzuje rukami Lathron.

Caunion podá elfkine bezvládne telo nejakému strážcovi a čosi mu prikáže.

,,Čo s ňou budeme robiť? Veď ho prilákame rovno sem." Jediný kto rozpráva je Lathron. Amalia je priveľmi otrasená z nedávnej správy a Meldarion len ticho zatína sánku. Caunion pozrie na svojho syna. Teraz vidím ich podobnosť v plnej paráde.

,,Nech príde. Vlastnoručne ho zabijem," zavrčí Caunion. Ani sa so synom nezvíta, len vykročí do vnútra hory. Očami vyhľadám Lathrona. Vyzerá dosť sklamane, no zároveň akoby bol na takéto čosi zvyknutý. Nasleduje kroky otca a takisto sa nám stratí z dohľadu. Amalia si to však ani nevšimne, ešte stále bezducho hľadí na kamennú podlahu, akoby v nej videla svojho mŕtveho učiteľa.

,,Amy," ozve sa Meldarion a podíde k nej. Potrebuje jeho dotyk oveľa viac ako ja. Prezývka Amy sa mi páči, asi ju tak začnem volať.

Meldarion zovrie tmavovlásku v náručí a ja sa v tichosti vzdialim. Absolútne netuším kam kráčam, no je mi to jedno.

Sidhenidonova smrť je hrozná vec, no nedesí ma tak veľmi ako fakt, že ho zabil práve Kolju. Toho vraha som videla na vlastné oči a ten pohľad ma desí doteraz. Predstava, že by sa situácia opakovala ma neskutočne vyvádza z miery.

Možno práve preto sa teraz nachádzam v hrobke. Lebo bezducho kráčam vpred, bez toho, aby som dávala pozor kam vlastne idem.

Je tu prítmie, hoci neviem odkiaľ to slabé svetlo vychádza. Takisto je tu dosť chladno, no to mi nevadí. Hrobka je prekvapivo nestrážená. Možno elfovia nie sú tak skazení ako ľudia a hrobky nevykrádajú.

Predo mnou sa nachádza veľký kamenný kváder, v ktorom sa určite nachádza mŕtve elfské telo. Prekvapivo ma nenapne.

Prečítam si nápis na hrobke. Kráľovná Vania. Kráľovná? To akože Caunionova žena? No jasné, veď s niekým Lathrona musel mať. Nevedela som, že mu zomrela mama. No ja som nepoznala ani jedného z mojich rodičov, takže stále na tom nie je až tak zle.

,,Jessamine," ozve sa ľubozvučný hlas spoza mňa. Trhnem sebou a modlím sa nech v tomto svete neexistujú duchovia. Najprv nevidím nič, no potom sa v tme rozsvietia dve žlté svetielka.

Zhíknem a takmer narazím do kameňa za sebou. Keby tu bol Caunion, tak by ma roztrhal.

,,Dúfala som, že ťa stretnem," pokračuje hlas. Áno patrí žene, no to situácii na strašidelnosti neuberá.

Svetielka podídu bližšie ku mne a ja si uvedomím, že sú to oči. Je to safijka. Vojde do svetla a ja si ju konečne môžem obzrieť. Má bledú tvár, no veľmi tmavé pery. Neviem či tu poznajú čosi ako rúž, a možno je to len kúzlo. Žlté oči naďalej svietia ako dve žiarovky. Nemá v nich ani šošovku, ani dúhovku. Očná dutina je jednoducho vyplnená žltým svetlom. Je nižšia ako ja, no aj tenšia. Má na sebe šaty s jemnej látky, ktoré poletujú v neexistujúcom vánku. Rovnako sa správajú aj jej krátke čierne vlasy. Lietajú kade-tade a dodávajú jej dramatický efekt.

,,Kto si?" opýtam sa šepotom.

,,Volám sa Bruja. No myslím, že vieš kto som." Pri úsmeve odhalí očné zuby, vyzerá ako upírka.

,,Si safijka," odvetím so zatajeným dychom. Žena prikývne a jemne podvihne bledú ruku. Nechty má takisto tmavé, skoro až čierne a sú ostré ako pazúre.