Dračie Bojovníčky

2: V lesoch

Práve ukladám príbor na stôl, keď sa vchodové dvere s buchotom zavrú. Usmejem sa a rýchlym krokom vojdem do chodby.

Em sa opiera o dvere a hľadí na mňa zúfalým pohľadom. Len nad ňou pokrútim hlavou a vezmem jej z rúk tašku. Je nižšia ako ja, musím sa zohnúť. Zahľadím sa do jej zelených očí a venujem jej úsmev. Em si zastrčí za ucho pramienok svetlých kučeravých vlasov a úsmev mi opätuje.

,,Tento deň sa vliekol asi najviac zo všetkých," sťažuje si podráždene a začne si vyzúvať topánky.

,,To hovoríš stále," pokrútim nad ňou hlavou. Em len prevráti očami a vojde do kuchyne. Nasledujem ju, jej tašku položím na linku.

,,Aký si mala deň?" opýta sa ma a zo skrinky si vyberie pohár.

,,Do mesta prišlo nové dievča. Vraj sa sem prisťahovali z mesta neďaleko odtiaľto," poviem a pred očami sa mi vybaví Offeliina tvár. O tetovaní jej radšej nehovorím.

,,Čudné," zamrmle si Em a do pohára si napustí vodu.

,,Čo je na tom čudné? Ľudia sa predsa sťahujú neustále," podotknem a zahľadím sa von oknom.

,,Väčšinou nových ľudí registrujem," vysvetlí mi a odpije si z pohára. ,,Klebetnice v práci by o nejakých nových susedoch vedeli, nie sú predsa amatérky. Sme malé mestečko, každý tu vie všetko o každom." V tomto má pravdu.

,,Sadla si ku mne," začnem tichým hlasom a Em ku mne podvihne prekvapené zelené oči. ,,Bojím sa, že zajtra už si tam nesadne." Sklopím pohľad. Em si vzdychne a podíde ku mne bližšie. Vie o tom, aké ťažké je pre mňa zapadnúť do kolektívu v škole, nájsť si nejakých kamarátov.

,,Pozerala som sa na nejaké pozemky vo vedľajších mestách. Chýba mi asi ešte rok práce, aby som si mohla dovoliť ten najlacnejší," povie Em a ja pokrútim hlavou.

,,Nechcem od teba, aby si sa kvôli mne takto trápila. Jednoducho počkám do vysokej školy. Počítam s tým, že sa mi podarí dostať nejaké štipendium," uistím ju a jemne od nej cúvnem. Viem, že mi chce zabezpečiť nový začiatok, miesto, kde mi bude trochu lepšie ako tu.

,,Nikto ťa nenútil sa o mňa starať," hryznem si do pery. Em na mňa pozrie zelenými očami, akoby bola vydesená z mojich slov. Naprázdno otvorí ústa, no nič z nich nevyjde.

,,Pôjdem sa prejsť," vyhlásim a zamierim smerom ku dverám. Jedlo som jej nechala na stole, ja už som jedla. Nič po mne nezakričí, no ani to neočakávam. Vždy keď sa dostaneme k tomu, že ma adoptovala, náhle zmení tému, alebo prestane hovoriť. Akoby vedela, že so mnou nie je niečo v poriadku. Viem, že predo mnou čosi tají, no nechcem na ňu tlačiť.

Zhrabnem z vešiaka sveter a rýchlo ho na seba natiahnem. Prudko otvorím dvere a vytiahnem zvnútra kľúč. Zamknem a potom si ho strčím do vrecka.

Počasie je príjemné, napriek tomu, že v predpovedi hlásili dážď. V lese bude pekne, tým som si istá. Nohy ma vedú známym lesom, rukami jemne prechádzam po kôrach stromov. Príroda je mojím útočiskom, tak nejako cítim, že sem patrím. Minimálne oveľa viacej ako medzi tých hlupákov.

Podvihnem ľavú ruku a zahľadím sa na tetovanie. Drak ma pozoruje pokojnými fialovými očami, akoby mi chcel povedať, nech sa netrápim. Ja však neviem pustiť z hlavy to, čo sa stalo pred obedom. Ako je možné, že sa tetovanie vôbec nepoškodilo? Nikdy predtým som si to nevšimla, dokonca ani Em mi o tom nič nepovedala.

Vždy som mala pocit, že je ku mne úprimná, no po tomto zážitku o tom začínam mať pochybnosti. O tetovaní mi povedala len to, že ho mám od narodenia a že nevie ako sa tam dostalo. Pokiaľ viem, bábätká by sa tetovať nemali a to tetovanie by vôbec nemalo vyzerať tak perfektne realisticky, keďže sa moja koža od narodenia dosť natiahla. No vždy som sa jej bála opýtať na človeka, ktorý mi to tam dal vytetovať.