Dračie Bojovníčky

39: Sladký domov

Bez slova prežúvam sústo večere, ktorú mi Em prichystala. Prinútila ma sa najesť, keďže som od raňajok nič nemala. Upokojila som sa natoľko, že som teraz schopná mechanicky prežúvať kuracie mäso. Em sedí oproti mne a takisto večeria.

,,Je mi ľúto, že si ho musela stretnúť," začne a vloží si do úst kúsok mäsa.

,,Nechcem o ňom hovoriť," zamrmlem podráždene. Nechcem sa k nej takto správať, no neviem sa ovládať. Teraz nie. Pozriem sa žene do smaragdových očí a prehltnem kúsok mäsa.

,,To si sa vôbec nebála takto na neho vybehnúť?" opýtam sa.

Em predsa dobre vedela, kto pred ňou sedí. Napriek tomu mala guráž do očí mu vyčítať jeho chyby. Niežeby som ja nespravila to isté, no ja som s ním strávila trochu viac času.

,,Prehnala som to, uznávam. No ty si sa tiež nejako nemala k tomu, aby si ma zastavila." Má pravdu, kedykoľvek som jej mohla skočiť do reči, zastať sa ho. No nič také som nespravila.

,,Potrebujem nový začiatok. Niečo, čo mi pomôže zabudnúť a všetko, čo sa stalo." Odsuniem od seba tanier s nedojedenou večerou a napijem sa vody.

,,Nájdeme ti nejakú strednú školu, s tvojimi výsledkami nebudeš mať problém vôbec nikde," odvetí Em, hoci jej tón je trochu zastretý.

Už mi viac nenavrhla, aby som sa vrátila späť do Sity, aby som bojovala proti démonom. Po mojom záchvate plaču zrejme pochopila ako veľmi mi ten čas tam ublížil.

,,Zajtra si to pôjdem vybaviť," zamrmlem a postavím sa. Em ma sleduje so strachom v očiach, no nič mi nepovie. Odložím tanier na linku a otočím sa k nej.

,,Pôjdem si ľahnúť," zamrmlem a vtisnem jej bozk na čelo.

,,Uvidíme sa ráno," usmeje sa žiarivo.

Odkráčam do izby, ktorá by mala patriť mne. Em bola natoľko ohľaduplná, že mi zariadila izbu aj v tomto novom dome.

Je tu veľká posteľ, prázdne police na knihy a malá telka. S výdychom sa hodím na posteľ a snažím sa vysúkať si hádku s Tobiasom z hlavy.

Áno, vyčítala som mu to, čo spravil, no napriek tomu som nechcela, aby odišiel. Nie takto.

Vonku akurát začína zapadať slnko, obloha je prekrásne sfarbená. Chvíľu len bezvládne ležím na posteli, kým si neuvedomím, aké zbytočné to vlastne je.

Tak sa potichu presuniem na chodbu, presne na miesto, kde som nechala pohodený ruksak. Odnesiem si ho do prázdnej izby a jeho obsah horlivo vysypem na posteľ.

Moje oblečenie, ktoré mi dali v Ginghariane. Mala som v ňom ísť len na tréning, no nakoniec som v ňom cestovala po celej Hewe. Nejaké sendviče, ktoré som spravila na cestu, ktorých sme sa aj tak vôbec nedotkli a nakoniec konečne to, čo hľadám. Kráľovstvo alátov. Zalapám po dychu, keď sa moje prsty otrú o jej tvrdý obal. Otvorím knihu na náhodnej strane a začítam sa:

Obrovská sála na najväčšom strome je preplnená na prasknutie. Každý jeden z alátov, ktorému sa podarilo dostať dnu sa teraz zúfalo bije o miesto. Všetci chcú počuť slová kráľa, rozsudok, ktorý si pripravil pre ich budúcnosť.

Kráľ Rafael sa dvihne a jeho honosná róba sa zaleskne pod svetlom ohňa, ktorý sám vytvoril. Sála stíchne, umlčal ju jediným svojím pohybom. Po jeho boku stojí Khadija, jeho manželka a kráľovná. Jej prísny výraz desí takmer celé kráľovstvo, drží nad všetkými pevnú ruku.

,,Rád by som predostrel návrh, ktorý vytvorila moja manželka." Po miestnosti za rozľahne nepokojný šepot, návrhy by predsa mal podávať sám kráľ, nie jeho žena. A už vôbec nie obyčajná holubica. Popri fénixovi, ktorého mala za muža vyzerala chabo, nenápadne. Jej pohľad však umlčí aj nespokojné mrmlanie. Kráľovnin hlas sa rozľahne miestnosťou, odráža sa od stien ako chladná ozvena.