Dračie Bojovníčky

47: Trúchliace duše

Je preč. Už sa nikdy nevráti. Už nikdy neuvidím jeho krásne modré oči. Nechytím ho za ruku, nepocítim teplo jeho tela. Nikdy sa nedotknem jeho jemných vlasov, ani ho neobjímem. Neuvidím ho sa smiať, rozprávať o safijoch alebo bojovať.

Všetko mi zobral. Ako to mohol urobiť po všetkom čo mi povedal?

Vykríknem a vázu na podstavci hodím do steny. Rozbije sa na črepiny, ktoré ma môžu poraniť, no mne to je jedno. Žiadna fyzická bolesť sa nevyrovná tej, ktorú cítim práve teraz.

Do izby so strachom v očiach vojde Ephira. Jej pokoj zmizol. Vytratil sa vo chvíli, kedy v piesku uvidela Theovo bezvládne telo.

,,Jay-jay, už je čas," zašepká jemným hlasom. Vidím ako sa premáha, aby sa nerozplakala. Luna Theovi vystrojila pohreb, kráľ Maji jej na to dokonca prepožičal jeden z drobných ostrovčekov. Najradšej by som tam nešla vôbec.

Postavím sa, celé moje telo sa trasie. Ephira ma jemne podoprie, vidí ako sa trápim s pohybom. Zranenia mi síce vyliečili, no aj tak som prebdela celú noc. Odkedy sa to stalo, som do úst nevložila ani sústo jedla. Nebola som toho schopná, dokonca ani teraz nie som.

Ephira ma pomalým krokom vyvedie z môjho dreveného domčeka. Nohy mám bosé, no vôbec mi to neprekáža. Podarilo sa mi navliecť na seba jednoduché čierne šaty. Netuším odkiaľ ich Luna stihla tak narýchlo zohnať. No tmavá farba je len slabým odvarom toho, aká temnota sa práve teraz nachádza v mojom vnútri.

Okolo brehu mora je zhromaždená malá skupinka ľudí, na ostrov sa musíme dostať loďkami. Ephira ma nepúšťa, ani keď zastaneme a moje chodidlá namočí prílivová vlna.

Luna je oblečená v čiernych obtiahnutých šatách, diadém na jej čele chýba. Dokonca aj jej biele oči žiaria o čosi menej jasne. Pri pohľade do mojej strhanej tváre len odvráti hlavu.

Najhoršie zo všetkých však vyzerá Kate. Jej oči sú stále červené, akoby neprestajne plakala celú noc.

Zopár strážnikov nesie jeho mŕtve telo v člne. Je prikrytý plachtou, našťastie nevidím jeho prázdnu tvár. Safijovia začnú nasadať do člnov, Ephira ma potlačí smerom k najbližšiemu z nich. Nemám silu jej odporovať.

Posadím sa dnu, vedľa Ephiry a oproti Lune s Fuerzou. Fuerza sa tvári neutrálne ako stále, modré svietiace oči ostražito sledujú okolie. Ako taký strážny pes.

Luna ku mne natiahne sivú dlaň a položí mi ju na rameno.

,,Je mi to veľmi, veľmi ľúto," hryzne si do pery, akoby premáhala plač. Neodpoviem jej, neurobím vôbec nič. Len hľadím prázdnym pohľadom pred seba, na čln, v ktorom vezú Theovo telo.

,,Veľmi by mi pomohlo, keby som vedela čo sa stalo," pokračuje Luna zamatovým hlasom. Pozoruje moju kamennú tvár, no ja mlčím. Včera zo mňa takisto neodstala nič len plač.

,,Potrebujem vedieť ako sa to stalo," zastoná a ja zatnem zuby. Loďka už sa dostane do vody, pádlujú ju strážnici z Maji.

,,Išla som z tréningu, keď som videla ako Jay-jay kamsi uteká. Potom jeho telo spadlo z neba. Niekto ho bodol do chrbta, no netuším kto to mohol byť. Miestni hovoria, že na zemi bojoval sám proti sebe." Ephirine slová sa mi zarezávajú do kože ako dýky. Zrejme ešte so safijmi nehovorila. Fuerza sa prekvapene pozrie na Lunu, začína naberať podozrenie. No Lune už sa všetky fakty pospájali.

,,Bol tu, však?" hlesne safijka. Zdesenie na jej tvári je priam hmatateľné. Môj prázdny výraz jej len potvrdí odpoveď.

,,Nerozumiem, kto bol tu?" opýta sa Ephira.