Dračie Bojovníčky

34: Nočný let

Nikdy som nevidela nič krajšie. Zapadajúce slnko je obklopené príjemnými teplými farbami. Časť je na nebi, žltá prechádza do oranžovej, potom do červenej až dokým sa cez ružovú a fialovú nestratí do tmy. Druhá časť sa ligoce na hladine oceánu, vlnky sa jemne pohrávajú s odrazom žiarivej planéty.

Objímem si kolená a nechám vodu, nech mi ovlaží chodidlá. Je studená, no na to už som si celkom zvykla. Stal som zo mňa otužilec, keďže som sa v poslednom čase musela kúpať v prírodných jazerách.

Už to je asi osem mesiacov, odkedy som odišla z Dunie. Aj keď som teraz späť, je zo mňa úplne iný človek. Zmenila som sa fyzicky, vyrástla som, spevnela, a narástli mi vlasy.

Zmenila som sa psychicky. Naučila som sa veľa vecí, najmä prispôsobovať sa situácii. Keď som bola v Ginghariane, túžila som odísť, túžila som vrátiť sa sem. No teraz, po tom všetkom, mi to ani nepríde tak úžasné. Veľa ľudí mi bude chýbať. Amy, Theo, Ephira, dokonca aj Kate. Celkom som si túto skupinku obľúbila, nestihla som sa s nimi ani len rozlúčiť. No možno to má byť práve takto.

Zahľadím sa diaľky a nechám si po líci stiecť slzu. Už ich nikdy neuvidím. Môžem len tajne dúfať, že sa im nakoniec podarí poraziť démonskú armádu a nastoliť v Site mier. Započujem za sebou tichulinké kroky a tak si opakom dlane zotriem slzu.

,,Čakal som, kedy sa pokúsiš utiecť," ozve sa chrapľavý hlas za mojím chrbtom. Sedím na pláži už pekne dlho, slnko už zapadlo, ostala po ňom len ružová stopa.

,,Keby som chcela ujsť, nenašiel by si ma," odvetím pevným hlasom a otočím sa na aláta. So svojou krásnou tvárou do tejto scenérie zapadá dokonale.

,,Podceňuješ moje schopnosti," podpichne ma a potom sa posadí vedľa mňa.

,,Alebo ty moje." Zahľadím sa späť pred seba. O chvíľu nás obklopí tma.

,,Prepáč, že som ťa tak vystrašil s tým sledovacím zariadením. Mal som ti povedať o čo sa pokúšam," povie Tobias po chvíli. Akoby ho to ťažilo celý ten čas.

,,Nemala som reagovať tak prehnane. Odkedy som ťa zhodila z útesu si mi naozaj ešte neublížil." To však neznamená, že mu teraz budem dôverovať. Nesmiem podľahnúť jeho šarmu.

,,Chcem ti niečo ukázať. Teda ak mi to dovolíš." Spýtavo nadvihnem obočie. Tobias sa postaví a natiahne ku mne ruky. Bez akéhokoľvek rozmýšľania sa postavím a vložím dlane do tých jeho, sú jemné, ako rúčky bábätka.

,,Ako to, že nemáš žiadne mozole?" vyslovím nahlas svoju myšlienku.

Tobias sa rozosmeje. Ten zvuk ma fascinuje, znie to tak prirodzene, tak nákazlivo. Urobí rýchly pohyb a ja nestíham zareagovať. Jednu ruku mi obmotá okolo krku a druhú umiestni pod moje kolená. Dvihne ma do náruče ako princeznú, nestihnem sa tomu ani brániť.

Ozve sa zvuk, ktorý poznám pridobre. V tme zachytím obrysy veľkých krídel, no nestihnem ani len čosi namietnuť. Tobias nimi prudko mávne a vyletí so mnou do výšky.

Vykríknem, hoci tu možno ani nie je nikto, kto by mi mohol pomôcť. Ako by si asi poradili s alátom? Zem podo mnou sa začne vzďaľovať, do srdca sa mi zaryje strach. Že ma pustí, že ma odvedie kamsi preč, kde proti nemu nič nezmôžem.

Obmotám mu ruky okolo krku, zovriem ho tak pevne, že ho to určite musí bolieť. S Theom som taký strach nezažívala. Prečo je to teraz natoľko iné? Pretože teraz ťa nesie niekto, kto ti ublížil, nie niekto, kto ti pomohol, hovorím si.

Pozriem sa do Tobiasovej tváre, jemne sa usmieva. Bolo by také jednoduché predstaviť si, že to je v skutočnosti Theo. Odvrátim od neho pohľad, namiesto toho sa poobzerám okolo seba.