Dračie Bojovníčky

21: Príbehy neklamú

Krásny chlapec podíde ku mne a čupne si. Nie som schopná jediného slova, neviem z neho ani len spustiť pohľad.

,,Volám sa Theo," osloví ma jemným hlasom a dlane otočí ku mne, akoby mi chcel naznačiť, že mi od neho nič nehrozí. Jemne sa usmeje a ja som si istá, že kebyže stojím, určite by som spadla.

,,Neprišiel som ti ublížiť. Poslali ma safijovia, aby som ťa k nim priviedol." Vyzerá, že hovorí pravdu a ja aj tak veľmi nemám na výber s mojou chromou nohou.

,,Moji priatelia. Prišli sem so mnou a..."

,,Ja viem, boli tam tie tri harpye. Aj o to sa safijovia postarajú," ubezpečí ma. Vydýchnem si, som rada, že som zo seba vedela dostať aspoň to.

,,Ako sa voláš?" opýta sa Theo, stále je v podrepe.

,,Jay-jay," vykokcem zo seba. Prekvapuje ma, že som vôbec schopná rozprávať v prítomnosti niekoho tak čarovného.

,,Si v poriadku Jay-jay?" uisťuje sa. Moje meno znie tak pekne, keď ho vysloví on.

,,Podvrtla som si členok," poznamenám a syknem bolesťou, keď sa ním snažím pohnúť.

Všimnem si, že Theo pri sebe nemá žiadne zbrane. Zrejme sa mu stačí len postaviť a aj tí najhorší bojovníci s plačom utečú. Odplašil predsa Koljua, ktorého sa údajne boja aj safijovia. Čo je tento krásavec zač?

,,Odnesiem ťa za Lunou. Tam ti vyliečia zranený členok," upokojí ma.

,,Kto je Luna?" nadvihnem obočie, to meno počujem prvý raz.

,,Čosi ako kráľovná medzi safijmi. Je z nich najmocnejšia, vytvoriť Situ bol z časti jej nápad. Čudujem sa, že si o nej ešte nepočula," vysvetlí Theo. Má krásne oči, najradšej by som sa v nich utopila. Sú ako oceán zmiešaný s oblohou.

Theo sa postaví a potom sa ku mne zohne. Vezme ma do náruče ako princeznú, s úplnou ľahkosťou, akoby som nevážila ani gram. Nechápem kde tú silu berie. Obmotám mu ruky okolo krku, cítim sa ako nevesta.

Z jeho dotyku mám po celom tele zimomriavky. Aby toho nebolo málo, vonia úplne dokonale.

,,Kto boli tie tri ženy?" spýtam sa, aby som sa trochu rozptýlila. Theo začne kráčať s ľahkosťou, jeho kroky takmer nepočuť, aj keď sú všade v lese suché konáriky. Už je takmer tma, všetko začína naberať strašidelnejší nádych.

,,Sú to pomerne mocné bojovníčky. No nič, s čím by sme si tu v Ginghariane nevedeli poradiť. Démonka Nixie, safijka Rubia a ľudská žena Charlotta. Spolu s Asianne a Koljuom patria do démonickej päťky." Snažím sa spojiť si každé meno s tvárou, ktorú som videla. Rubia musí byť žena obklopená dymom so svietiacimi očami, Nixie tá s copom v tvare chvostu škorpióna a tá posledná je zrejme Charlotta.

,,Prečo Kolju ušiel, keď ťa uvidel?" zaujímam sa. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla Theovi takto slepo dôverovať. No inú možnosť aj tak veľmi nemám.

,,To by som tiež rád vedel. Nikdy predtým sme sa nestretli naživo. Doposiaľ do Gingharianu nevstúpil," vysvetlí Theo. Prečo by sem chodil práve teraz? Práve keď som sem prišla aj ja? To ma tak veľmi chce zabiť?

,,Si v poriadku?" opýta sa Theo, všimnem si, že si premeriava moju tvár. Srdce sa mi rozbúcha o čosi rýchlejšie.

,,Áno," zašepkám jemne.

,,To je dobre, lebo ďalej už pešo nebudeme môcť ísť," vysvetlí a zastane. Nechápavo sa poobzerám okolo seba, hoci v šere je ťažšie orientovať sa. Pred nami sa nachádza kamenný zráz, les jednoducho končí a potom znovu začína o niekoľko metrov ďalej. Medzi tými časťami lesa je však hlboká priepasť, plná ostrých kameňov.