Dračie Bojovníčky

10: Magické dvere

Zhíknem skôr, ako sa čokoľvek stihne stať. Zvuk sa roznesie miestnosťou a na chvíľu sa všetka pozornosť prenesie na mňa.

Hnedovláska presunie pohľad späť na Boba a ten so strachom v očiach pomaly pustí telefón. Potom dvihne ruky, zdesene sa na mňa zahľadí.

,,Offy, polož tú zbraň," vyzvem ju, hoci hlas sa mi uprostred vety zlomí. Offy sa na mňa ani nepozrie. Jej pohľad je tvrdý, vyzerá ako úplne iný človek. Nesmiem zabúdať na to, že už to predtým spravila. Už niekoho o život pripravila.

,,Otvorte kasu a vyberte z nej peniaze," prehovorí Offy zastretým hlasom. Akoby sa v jej hlave usadil stroj, ktorý teraz konal za ňu.

,,Si normálna?" zhrozím sa a podídem k nej. Ona však neustále pozoruje Boba. Ten pomaly otvorí drobnú skrinku, do ktorej ukladá peniaze.

,,Offy!" okríknem ju. Stále ma však nevníma. Zatnem zuby a postavím sa rovno pred ňu, takže teraz mieri pištoľou priamo na mňa.

,,Uhni," zavrčí. Viacej mi pripomína zviera, ako človeka.

Po líci mi stečie teplá slza. Nikdy predtým som sa takto nebála. Stáť pred nabitou pištoľou nie je sranda. Keď sa na to človek pozerá v televízii, povie si, že to nič nie je. Nechápe, prečo ľudia tak veľmi plačú a trasú sa, keď na nich niekto mieri s pištoľou. No ja tomu už rozumiem. Pozerať sa zoči voči smrti, nevedieť, kedy nastane ten moment. Pud sebazáchovy je veľmi mocný, ovládne akokoľvek silného človeka.

Z úst sa mi vyderie vzlyk a musím si rukou prikryť ústa. Offy odvráti pohľad a zloží pištoľ k pásu. Zo srdca akoby mi spadol balvan.

Čupnem si na zem a rozplačem sa. Neviem, či moje telo práve telo prežíva šok, no rozhodne sa tak cítim. Celá sa trasiem a vychádzajú zo mňa takmer neľudské zvuky.

Podíde ku mne Bob, zacítim jeho veľké ruky na svojich ramenách. Nevšímam si ho, svoje oči podvihnem k Offy. Pištoľ si vloží do vrecka a zamieri ku baru.

Bob jej nič nepovie, keď z jeho kasy vyberie všetky peniaze. Napchá si ich do vreciek a zamieri ku východu. Venuje mi posledný tmavooký pohľad, v ktorom je predovšetkým pochopenie. Chápe, ako sa teraz cítim. Teraz, keď som zistila, čo je vlastne zač.

Mala som si uvedomiť skôr, že dievča, ktoré zabilo dospelých mužov len tak, nebude nejaké nevinné stvorenie. Urobila by všetko preto, aby prežila. Mám pocit, akoby som to zbadala až teraz. Akoby som konečne videla to, čím je v skutočnosti.

Tanya. To je jej skutočné ja. A práve teraz je na úteku pred vojakmi s peniazmi, ktoré by jej mali pomôcť ostať nažive. S jej schopnosťou môže utekať veľmi dlho. Ja by som ju len spomaľovala, ohrozovala.

Roztrasiem sa ešte viac, keď mi dôjde, koľko problémov so sebou priniesla. Bob ma zovrie silnejšie a ja pochopím, že sa ma pokúša dostať na nohy.

Trochu sa nadvihnem a dlaňou sa podopriem o bar. Už som sa trochu upokojila, no stále dýcham zrýchlene. Bob mi dlaňami šúcha ramená, akoby ma tým chcel upokojiť.

No moja hlava sa nepúšťa myšlienok, ohľadom toho, čo sa práve stalo. Ako na mňa mierila pištoľou. Ako som takmer zomrela. Môj žalúdok okamžite zareaguje a ja vyvraciam celý jeho obsah na dlážku. Bob ma nepustí, je na takéto veci zvyknutý. Rozkašlem sa a opakom ruky si utriem ústa.

,,Potrebujem tvoju pomoc," šepnem. Bob ma pustí a ja sa otočím tvárou k nemu.

,,Nechcem s tou kriminálničkou mať nič spoločné." Jeho hlas znie pevne a rozhodne. Akoby ho vôbec nerozhodil fakt, že na neho len pred pár minútami mierila pištoľou.