Dračie Bojovníčky

37: Posledné kroky

Zaženiem sa päsťou, najprudšie ako vládzem, mierim na Tobiasovu tvár. On je však rýchlejší, a to oveľa. Vyhne sa môjmu úderu a využije môj rozhádzaný postoj.

Strčí do mňa tak silno, že nemám šancu to vyrovnať a tak sa so zastonaním zrútim na zem. Už znovu. Napriek zúfalstvu sa však postavím a zaujmem bojový postoj.

Tobias ma chvíľu prefíkane sleduje, odhaduje situáciu. Vie, aký slabý protivník pre neho som, no aj tak ma nepodcení. Na stotinu sekundy znehybnie a potom zaútočí.

Zaženie sa po mne päsťou, mieri presne na moju hlavu. Stihnem pokrčiť kolená a ohnúť sa natoľko, že ma minie, hoci len tesne. On však nevyšiel z rovnováhy, zhodiť ho na zem je nemožné. No napadne mi čosi iné, čo by som si rada vyskúšala.

Vyrovnám sa a zhrozene vyvalím oči na niečo za jeho chrbtom. Sleduje môj pohľad, prekvapene sa otočí. Skočil mi na to.

Urobím k nemu rýchly krok a kým sa snaží nájsť, načo som tak vydesene pozrela, kopnem ho plnou silou kolenom do brucha. Zastoná a prehne sa dopredu a ja sa rozosmejem.

Jemne od neho odstúpim a nechám ho, nech si bolestne zviera brucho. On by mi takto veľmi nikdy neublížil, no naopak to neplatí.

Utriem si dlaňou pot z čela, dneska sme trénovali poriadne dlho. No ako tak pozerám na stonajúceho aláta, myslím, že je najvyšší čas skončiť. Bolí ma celé telo, jednak preto, že som sa už dlho nehýbala, a jednak preto, že ma Tobias trafil päsťou snáď na každé možné miesto.

,,Takú špinavú hru som teda naozaj nečakal," zachrapčí alát, keď sa z úderu ako-tak spamätá.

,,Inak by sa mi to nikdy nepodarilo," odvetím s úsmevom a nastavím svoju tvár teplému slnku.

Takmer celú noc som prebdela, nevedela som v tej mäkkej posteli spať. Až príliš som si navykla na tvrdú zem bez prikrývky. Tobiasa som uložila na gauč, no ráno som ho našla na zemi, takže na tom bol nejako podobne. Dosť ma ten fakt desí.

No teraz sa to skončí, už ďalej nebudem musieť žiť stredovekým spôsobom života.

Tobias kráča po mojom boku, keď sa vraciame späť do prázdneho domu. Chcela som si ešte posledný raz zatrénovať, bude mi to chýbať. Tak veľmi som si na také veci zvykla. Hoci to vtedy bolo extrémne ťažké, zvykla som si.

,,Je to veľmi zvláštne, vracať sa po takom čase späť domov," vyslovím nahlas a pozriem sa do Tobiasovej tváre. Vyzerá rovnako krásne ako stále, neviem či ma to niekedy prestane udivovať.

,,Aspoň máš miesto, ktoré môžeš nazývať domovom," odvetí Tobias bezvýrazným hlasom.

,,Ty také miesto nemáš?" opýtam sa.

,,Mal som." Neviem či naráža na kráľovstvo alátov, alebo nejaký dom, v ktorom žil s Ifrit, no neopýtam sa.

Včera večer som si rozbila prasiatko a zamierila som do miestneho obchodíku. Potrebovali sme večerať, hoci sa Tobias ponúkol, že čosi uloví. No ja som odmietla, len som si nasadila slnečné okuliare, dala kapucňu a do hodiny som bola späť. Potom som Tobiasovi navarila špagety, musela som ho naučiť, ako sa správne namotávajú na vidličku.

Dnes ráno som spravila vajíčka, no musela som dovariť viacej, keďže Tobias jedáva ako medveď. Mohla som si to prepojiť, Theo tiež stále zjedol takmer celý stôl. Sama som sa veľmi dobre najedla a potom sme išli trénovať. Aj tak máme ešte veľa času, kým nám pôjde správny autobus.

Nechcem ani myslieť na stretnutie s Em. Nechcem si predstavovať nič, aby som potom nebola zbytočne sklamaná, ako sa to stalo tu.

,,Chcem sa ťa na niečo opýtať," ozve sa alát z ničoho-nič. Spýtavo sa na neho zahľadím.