Dračie Bojovníčky

28: Víla liečiteľka

Zobudím sa do chladného rána, svaly mám ešte stuhnutejšie ako predtým a keď sa pokúsim postaviť, v rebre ma bolestne pichne. Kolju, ktorý už je samozrejme hore, si moju reakciu všimne a podíde ku mne. Preglgnem, no nechám ho, aby si ku mne čupol a pozrel na mňa modrými svetielkami.

,,Nepovedala si mi, že si zranená," ozve sa chrapľavým hlasom. Už si na ten zvuk celkom začínam zvykať.

,,Asiannin vlk do mňa narazil a škaredo som spadla," objasním a ako dôkaz mu ukážem do krvi zodratý lakeť. To je však to najmenej bolestivé miesto.

,,Takto nemôžeš cestovať. A už vôbec nie cvičiť tino, čo ti to vôbec napadlo?" Jemne ma dvihne na ruky a ja ho nechám. Hoci mi je to proti srsti, musím myslieť na to, ako bude doživotne hniť v nejakom väzení v Dunii.

,,To ma chceš odniesť na rukách až do Dunie?" nadvihnem obočie. Kolju si ma pritisne bližšie k svojmu telu a potom vykročí vychádzkovou chôdzou kamsi medzi stromy.

,,Pôjdeme navštíviť moju známu, ktorá ovláda umenie faiga, tá dá tvoje zranenia do poriadku," vysvetlí Kolju.

,,Takže ty to umenie neovládaš, dobré vedieť," zamrmlem si skôr pre seba, no Kolju pri tom jemne trhne hlavou.

,,Prečo je dobré to vedieť?" čuduje sa. Musí byť fyzicky veľmi silný, nesie ma akoby som za tých sedem mesiacov nepribrala aspoň osem kíl.

,,Je ľahšie zistiť, ktoré umenia neovládaš, než zisťovať, ktoré z nich ovládaš." Tá veta neznela tak chaoticky v mojich myšlienkach.

,,Aké si číslo, octa, nona? Deca?" Znovu začínam byť drzá a to nie je dobré. Čakám kedy ma pustí na zem, aby mi mohol polámať ďalšie rebrá. No nič také nespraví.

,,Nikto nemá takú moc, aby mohol byť deca." Šikovne sa vyhol mojej odpovedi. Radšej už ho ďalej neprovokujem, mám dosť zlomených rebier.

,,Aké umenia ovládaš ty?" vráti mi z ničoho nič. Ten záujem ma prekvapí, no radšej to na sebe nedám poznať.

,,Mal by si to vedieť, čítal si predsa moje myšlienky," odvetím pokojným hlasom. Kolju sa nadýchne a ja zamrznem. Prosím neubližuj mi, pomyslím si a jemne sa schúlim, načo znovu doplatia moje rebrá.

,,Nečítal som ti myšlienky," vyhlási trochu namosúrene a tak už ho s tým radšej neprovokujem, hoci mu stále neverím.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať?" Vždy mi to prišlo hlúpe, lebo už som sa vlastne opýtala bez jeho povolenia.

,,Počúvam," odvetí Kolju. Neviem si zvyknúť na jeho jemný prístup. Správa sa ku mne milo, chce mi pomôcť. Kde je ten démon, ktorého sa boja aj safijovia?

,,Prečo nás do Dunie jednoducho nepremiestniš?" Napadlo mi to hneď keď ma dvihol, preto mi prišlo prekvapivé, keď začal kráčať.

,,Mám rád prechádzky po lese," zamrmle vyhýbavo. Zatnem zuby, no takisto mu na to nič nepoviem.

,,Ako ďaleko býva tvoja známa?" ozvem sa po chvíli ticha. Musí si myslieť, že som neskutočne otravná.

,,Už ťa nudím? Tak skoro?" opýta sa Kolju posmešne.

Chcem už byť späť v Dunii. Aby som zaspávala vo svojej posteli, alebo na gauči pred hrajúcou telkou. Och ako mi chýba telka. A Em. Prinútim sa myslieť na niečo iné, lebo by bolo len otázkou času, kým by som sa rozplakala.

,,Áno, nudím sa," zavrčím provokatívne na Koljua. On sa len zasmeje, hoci neviem čo je na tom vtipné.

,,Čo by sa stalo, kebyže ti teraz zložím kapucňu?" spýtam sa s úškrnom. Netuším čo mi je, možno sa naozaj tak veľmi nudím.