Dračie Bojovníčky

15: Mučenie divošky

Zobudím sa na to, že sa ma niekto dotýka. Prudko otvorím oči a trhnem sebou. Pohľad sa mi zaostrí a zbadám elfa, ktorý má zdvihnuté dlane, akoby sa vzdával.

Jeho modré oči sú pokojné, sú dokonca ohraničené jemnými vráskami. Elfskú tvár si pamätám, už som ju totiž videla.

Sidhenidon sa jemne usmeje a spustí ruky späť k telu. Trochu sa upokojím a spustím sa na lakte. Ležím totiž na posteli, pozakrývaná ako bábätko. Prekvapivo ma nič nebolí, príde mi to zvláštne. Neviem koľko času prešlo, odkedy som stratila vedomie, no určite by som sa nemala cítiť natoľko dobre.

,,Meldarionovi si povedala, že sa voláš Jay-jay," ozve sa odrazu Sidhenidon. Takmer som zabudla, že je v rovnakej miestnosti ako ja.

Sedí jemne zhrbený na drevenej stoličke vedľa mojej postele. Sivé vlasy má zopnuté do neporiadneho drdola, vyzerá to trochu zvláštne. Rozhodne je to najstarší elf, akého som tu doposiaľ videla. Jeho tvár je posiata jemnými vráskami a potom tu sú jeho sivé vlasy a držanie tela.

,,Moje skutočné meno je Jessamine. Jay-jay je len prezývka," vysvetlím mu. Prekvapí ma ako v poriadku znie môj hlas. Za posledné dva dni som toho veľa nevypila, malo by sa to na ňom podpísať.

No teraz necítim smäd, dokonca ani hlad. Cítim sa úplne zdravo, akoby sa nič z predchádzajúcich udalostí nestalo. Som dokonca aj prezlečená do iného oblečenia. Mám na sebe zelenú košeľu a hnedé nohavice. Kam zmizlo moje predchádzajúce oblečenie, netuším.

,,Prezývka," zopakuje Sidhenidon. ,,Ten výraz už som dlho nepočul. Elfovia sa väčšinou vždy oslovujú celými menami," podotkne elf a položí si ruky na kolená.

,,Musí byť pre teba mätúce zapamätať si toľko mien naraz. Ja sa volám Sidhenidon. A ak ti to pomôže, môžeš mi dať prezývku." Usmejem sa, jeho hlas znie veľmi prívetivo.

,,Nie, to je v poriadku, naučím sa." Elf si ma prezerá, akoby kontroloval, či mi nič nie je.

,,Meldarion je v poriadku?" opýtam sa po chvíli ticha. Chcela som sa to opýtať už skôr, no až teraz som nabrala odvahu.

,,Áno, aj Caunion. Asianne je v bezvedomí a bude prenesená do Srdca," vyhlási Sidhenidon. Jemne si vydýchnem.

,,O čo tu vlastne ide?" opýtam sa. ,,Nechcem vyzvedať, len chcem porozumieť situácii," dodám pre istotu.

,,To je v poriadku, myslím, že máš na to právo, keďže elfka napadla práve vás." Sidhenidon sa jemne pomrví a potom sa zapozerá kamsi do neznáma. Akoby spomínal.

,,Som na tomto svete už dlho. Pamätám si ešte časy, kedy bolo safiov presne tristo. A to už je čo povedať. Dlhý život so sebou prináša veľa skúseností," usmeje sa.

,,Preto som sa rozhodol, že sa so skúsenosťami podelím. A tak som si tu v svojej rodnej dedine otvoril školu. Možno to znie hlúpo, každý elf predsa chodí do školy, kde sa učí čítať a písať. No ja som nechcel učiť základy. A hlavne nechcel som učiť priemerných elfov. Potreboval som výnimočných elfov. A tak som každých desať rokov vybral jedného elfa, ktorý mi prišiel v čomsi výnimočný. Ktorý mal niečo, čo ostatní nemali.

Učil som ich všetko, čo som vedel a oni sa učili, ako najlepšie vedeli. Moja škola sa stála známou po celom Taure. Každý túžil byť práve tým elfom, ktorého si vyberiem. Trénovali kvôli tomu a doslova sa mi hádzali pod nohy. Chcel som s tou školou skončiť, lebo to už naozaj presahovalo hranice.

Potom som však našiel Cauniona. Narazil som na neho čistou náhodou. Bol oblečený úplne obyčajne, dokonca aj jeho kôň bol osedlaný jednoducho. Nemal som odkiaľ vedieť, že je to následník trónu. Bol som unesený tým, aké silné fatasi mal." Pri cudzom výraze sa zatvárim nechápavo a Sidhenidon stíchne, hoci na mňa nepozerá.