Dračie Bojovníčky

54: Je po všetkom

Zobudím sa otupená, akoby som dostala ranu po hlave. Celé telo ma bolí, je vyčerpané, akoby som nespala ani sekundu. Otvorím oči a pozriem sa na drevený strop. Presne viem, kde sa nachádzam.

Som v chatke v Maji, to znamená, že demónská hrozba je zažehnaná. Posadím sa čo najopatrnejšie ako viem. Poobzerám sa dookola, snažím sa prísť na to, ako som sa sem dostala.

Posledné čo si pamätám je, že som prešla do Valdry a že si Tuote zložil kapucňu. Čo bolo potom si však neviem vybaviť. Postavím sa a prejdem k lavóru s vodou položenom na stolíku. Nad ním je drobné zrkadlo, ktoré odráža moju unavenú podobizeň.

Naberiem si do spojených dlaní trochu vody a ošpliecham si tvár. Nepomôže mi to síce zobudiť sa, no je to lepšie ako nič. Vlasy si potom zviažem do krátkeho vrkoča a vykročím von. Som bosá, no vôbec ma to netrápi. Piesok je príjemne teplý, nie však horúci. Snažím sa identifikovať svoju polohu, v tejto časti som asi ešte nebola. Zachráni ma však Ephira, ktorá sa zjaví za jedným z domčekov. Keď ma uvidí, rozbehne sa ku mne a objíme ma.

,,Tak veľmi som sa o vás bála," vyhlási a usmeje sa. Ryšavé vlasy má rozpustené, sú čerstvo umyté.

,,Ako dlho som spala?" reagujem. Môj hlas znie trochu chrapľavo, akoby som si ho vykričala.

,,Asi tri dni. No zobudila si sa ako prvá. Ostatné ešte stále spia." Prekvapene zažmurkám. Bola som mimo tri dni?

,,Na nič si nespomínam. A-ako sa vlastne skončila bitka?" opýtam sa vykoľajene. Ephira si obmotá ruky okolo mojej paže.

,,Poď, zájdeme spolu na raňajky, všetko ti porozprávam." Trochu otupene prikývnem a nechám ju nech ma zatiahne do iného dreveného domčeka. Jemný vánok mi do nosa vnáša príjemnú vôňu mora. Akoby priam spieval o slobode.

Vyjdeme po drevených schodoch, zašpiníme ich pieskom. V strede domčeka sú dva gauče a stredne veľký stôl plný jedla. Je tam všetko možné. Asi šesť druhov koláčov, šunky, syry, pečivo, ovocie a zelenina. Džbány s rôznymi nápojmi, vyzerá to ako nejaká oslava.

Ephira si sadne na gauč a zoberie si z podnosu koláč. A tak nasledujem jej príklad a sadnem si oproti nej. Gauč je príjemne mäkký, akoby ho vyrobili v Dunii. Moje telo usadenie ocení, nohy by ma už asi dlhšie nevedeli podporovať.

,,Ak ti to ešte nie je jasné, vojnu sme vyhrali. Safijom sa podarilo poraziť všetkých démonov vrátane ich vodcov." Vydýchnem z pľúc zadržiavaný vzduch.

,,Utrpeli pri tom síce obrovské straty, no stálo to za to. Démoni už pre nás viac nebudú hrozbou. Kolju už pre nás nebude hrozbou." Pri zvuku jeho mena k nej podvihnem pohľad. Zatnem zuby, hoci moja sánka mi za to veľmi nepoďakuje.

,,Je mŕtvy?" opýtam sa so zatajeným dychom. Ephira pokrúti hlavou. Z nejakého neznámeho dôvodu mi odľahne. Mala by som predsa dúfať, že je mŕtvy. Že zaplatil za všetky svoje hriechy.

,,Pamätám si, že som bola vo Valdre," podotknem a jemne si pomasírujem spánky. Najradšej by som ešte spala.

,,Prišla tam Luna. Zachránila vás všetky pred Tuotem, vodcom démonov. Zabila ho."

,,Prečo si to vôbec nepamätám?" opýtam sa trochu vydesene.

,,Vyčerpala si obrovské množstvo svojej energie. Všetky ste sa vysilili. Pokúšali ste sa proti Tuotemu bojovať. Aj proti Koljuovi."

,,Čo sa s ním vlastne stalo, keď nie je mŕtvy?" opýtam sa.

,,Väzníme ho tu v Maji. Chcela som ho zabiť už hneď, no Luna trvala na tom, aby sme na teba počkali. Vraj si zaslúžiš vidieť to."