Dračie Bojovníčky

40: Návrat k mágii

Stojím pred zrkadlom, ktoré som pred tromi dňami rozbila. Stále je v ňom však vidno môj odraz, zlomený rovnako ako ja.

Oči mám červené a opuchnuté, no slzy už v nich nie sú. Vlasy mi končia tesne pod bradou, ostrihala som ich. Teda lepšie povedané, odsekla Tobiasovou dýkou. Som oblečená v čiernom. Čierne nohavice, čierne čižmy, čierne obtiahnuté tričko s kapucňou. Dokonca aj moju tvár zakrýva čierna šatka. Je to predsa farba smrti.

Posledný pohľad do zrkadla, posledné prehrabnutie krátkych vlasov. Potom sa zapozerám na dýku, ktorá je na poličke asi meter odo mňa.

Natiahnem k nej ruku a v mysli si predstavím, ako ku mne letí. A ona mi pristane v dlani.

Moja schopnosť, moja mana. Tá ničivá sila, ktorá rozbila stenu Eminej izby. Silný pocit, ktorý to vo mne spustil. Ktorý vo mne spustil on. Ten odporný zradca. No on ešte oľutuje, že mi ukázal k tejto schopnosti cestu. Zaškrtím ho bez toho, aby som sa ho dotkla.

Vyjdem von a zatvorím dvere zničeného domu. Rozpadnutého domu. Mŕtveho domu. Posledný raz sa pozriem na drobný hrob a prudko sa nadýchnem.

Obmotám si okolo pása opasok s pištoľami, príjemne ma ťažia na bokoch. Na hlavu si natiahnem kapucňu, ukryjem svoju tvár do tieňov. Bola som si kúpiť dvojicu zbraní, aby som sa na svoj výlet lepšie pripravila. Démoni ma totiž určite nenechajú prejsť len tak, bez odporu.

Vykročím rýchlou chôdzou na tajomné miesto, trafila by som tam aj naslepo. Dýku pevne zvieram v dlani, určite mi z toho vzniknú otlaky. No mne to je jedno.

Vpred ma poháňa nenávisť. Túžba po pomste.

Zaplatí za všetko. O to sa postarám, aj keby ma to malo stáť život. Ten netvor dokonca so sebou zobral Knihu o alátoch. Aby som nenašla spôsob ako ho zničiť, ako využiť jeho slabiny. Potlačím túžbu do niečoho si udrieť.

Vietor do mňa naráža, akoby sa ma snažil dostať preč z tejto cesty. No od chladu nezomriem, takže to neriešim.

Po chvíli chôdze konečne dôjdem ku hladkým kameňom. Nemyslela som si, že sa tu niekedy znovu objavím, s magickými svetmi som sa predsa mala rozlúčiť. No čo budem robiť v tomto svete? Žiť ďalej s vedomím, že ten hajzel možno zabíja mojich priateľov?

Prederiem sa pomedzi úzke kamene až kým pred sebou neuvidím priechod do borovicového lesa. Má farbu ako Emine oči. Ako jej prázdny mŕtvy pohľad. Na druhej strane ma prekvapivo nečaká žiaden démon ani elf. Žiaden Meldarion.

Zatnem zuby a prinútim sa vyhodiť si ho z hlavy. Aj jeho pomstím. Zbavím svet toho monštra už raz pre vždy.

Po ceste nikoho nestretnem, akoby sa predo mnou radšej všetci poukrývali. Akoby cítili môj hnev, moju nenávisť a radšej sa rozhodli vyhnúť sa mi. Míňam strom za stromom, kameň za kameňom. Cestu si prekvapivo pamätám aj napriek tomu, že už to bolo takmer pred rokom. Zaženiem spomienky, ktoré sa mi v hlave objavujú a ticho zastanem pred Vežou.

Vonku už čakajú štyria elfovia, každý jeden na mňa mieri šípom. Strážcovia. Mali chrániť Taur pred všetkým čo vyšlo von z Dunie. Vrátane mňa.

,,Kto si?" opýta sa najvyšší z nich, v očiach sa mu blyští strach. Svetlé vlasy má začesané dozadu, orieškové oči mu odhodlane blčia. Zložím si z tváre kapucňu a nechám vánok, nech pohýbe mojimi krátkymi vlasmi. Potom si stiahnem aj čiernu šatku, nech sa mi môžu pozrieť do tváre.

,,Volám sa Jay-jay." Môj hlas je stále trochu chrapľavý, no pevný.

,,Som priateľka Lathrona, následníka trónu Tauru." Elfovia jemne zmeravejú a vymenia si pohľady, akoby zvažovali situáciu.