Dračie Bojovníčky

52: Tajomstvá Valdry

Pohľadom si premeriam Offy. Sedí na koni, v jednej ruke má pištoľ, v druhej veľký revolver. Dlhé hnedé vlasy má polepené potom a krvou, no napriek tomu vyzerá krásne.

,,Chceš mi povedať, že si na jeho strane?" opýtam sa nahnevane. Amy vyzerá vydesene, akoby tomu tiež nechcela veriť.

,,Jay-jay musíš mi dôverovať. Sľubujem, že ti všetko vysvetlím, no v tejto chvíli mi naozaj musíš veriť." Prudko sa nadýchnem a pozriem sa na svetlovlasého aláta. Tiež na mňa hľadí, no z jeho tváre sa nedá nič vyčítať.

,,Ideme pomôcť Kate," povie Offy. Nechcem jej veriť, no na druhú stranu chcem Kate naozaj pomôcť. Ktovie čo jej vo Valdre stvárajú.

Nahnevane teda vyskočím na koňa, zviera vydá jemný zvuk. Tobias vylezie za Offy, čosi jej zašepká do ucha. Prehltnem, naozaj som ho mala zabiť, kým som mala šancu.

Amy sa na mňa zapozerá s otázkou v očiach. Tiež má problém Offy veriť. Ani sa jej nečudujem, spoznala ju len včera a teraz ju má nasledovať do démonského sveta s naším úhlavným nepriateľom.

Offy sa pohne a tak jemne kopnem koňovi do slabín. Zviera sa však hýbe samo, je predsa dobre vycvičené. Rozcvála sa za Offyiným koňom, Amyin sa drží po mojom boku. Všetky tri kone sa rozbehnú preč od bojiska. Stále sa odtiaľ ozývajú výbuchy zbraní a mágie. Ktovie kto každý ešte prežil. Teraz sa však musím sústrediť na záchranu Kate, dlžím jej to. Ona by to isté spravila pre mňa, tomu verím.

Konský cval dvíha biely piesok, zanechávame za sebou kúdole prachu. Prekvapivo nás nikto nesleduje. No je s nami Tobias, takže možno ani nemajú potrebu. Pri tej myšlienke zatnem zuby.

Po asi dvadsiatich minútach neprestajného cvalu sa pred nami konečne objaví portál. Uprostred bielej pláže, s občasnými červenými škvrnami, stojí čierny obdĺžnik.

Offy s Tobiasom ho precválajú ako prví, potom Amy, a nakoniec aj ja. Konské kopytá zaklopkajú na kamennom povrchu. Zastaneme.

Poobzerám sa okolo seba a zalapám po dychu. V tomto svete je noc, no napriek tomu nie je tma. Oblohou sa totiž ťahá prekrásna polárna žiara, jeden z najkrajších prírodných úkazov. Odtienky zelenej modrej a fialovej tancujú jeden cez druhý a vytvárajú tak čosi čarovné. Je ešte krajšia a farebnejšia ako tá v Dunii. Teda, nie žeby som nejakú v Dunii videla naživo. No podľa fotiek tamojšie polárne žiary oproti týmto nemajú šancu. Nočnú klenbu okrem toho zdobia aj hviezdy, žiaria ako drobné diamanty.

Keď sa mi konečne podarí odtrhnúť od tej krásy pohľad, zachytím Tobiasov skúmavý pohľad. V jeho očiach je víťazoslávny odlesk, akoby vedel, že som Valdru podcenila. Svet monštier som si teda rozhodne predstavovala inak. Dokonca aj krajina ťahajúca sa pred nami nevyzerá nijako strašidelne. No rovnako ako Tobias, tento svet je na pohľad prekrásny, no zvnútra prehnitý a skazený.

Offy nás kamsi vedie už len klusom, zrejme sme blízko nášho cieľa. Uvažujem čo ju doviedlo k tomu, aby sa spolčila s Tobiasom. Stretli sa v Dunii a ona ho prosila o pomoc. Potom vraj prešla do Valdry, takže predpokladám, že sa stretli aj tu. Ktovie, čo jej ten blázon natrepal do hlavy. A ešte za ním zrejme bola v Dunii, vedela predsa, že tam bol posledné tri mesiace.

Netuším či je dobrý nápad veriť jej, či nevkráčame rovno do akejsi pasce, no teraz už je aj tak neskoro.

Amy si ostražito premeriava okolie, jej elfským očiam neujde jediný detail. Aj môj zrak je teraz zlepšený, vidím v diaľke kamennú pevnosť, ku ktorej predpokladám mierime. Viem dokonca napočítať koľko je tam rozsvietených okien.

Rukami pevne držím uzdu koňa, pripravená reagovať na nejaký nečakaný útok. No hýbeme sa pokojne, po tunajších monštrách nie je ani stopy. Možno všetky bojujú v bitke. Dúfam, že sa Lune podarí vyzabíjať ich.