Dračie Bojovníčky

11: Veža elfov

Chlapec nepohne ani nervom v tvári, akoby ju mal vytesanú z kameňa. Je naozaj veľmi pekný, no čosi mi hovorí, že nie je tak celkom obyčajný človek. Nikto koho som stretla v našom mestečku nemal takto stavanú tvár. Je to trochu desivé, no nie tak desivé, ako zbraň, ktorú zviera v ruke.

,,Čo si robila v Dunii?" opýta sa znova. Nechápavo sa na neho zahľadím. ,,Čo je to Dunii?" reagujem.

,,Dunia," opraví ma chlapec a v jeho očiach sa blysne. Asi prvá telesná reakcia, ktorú sa mi na ňom podarilo zachytiť. ,,Je to jeden zo šiestich svetov. Ten, z ktorého si práve vyšla von," vysvetlí chlapec. Zmätie ma to ešte viac, chcem si od nervozity pošúchať spánky, no prsty mi zavadia o slnečné okuliare. Aj som zabudla, že ich mám stále nasadené.

Vyložím si ich teda na hlavu a potom si znovu premeriam chlapca. Možno by som ho nemala nazývať chlapcom, no z jeho tváre sa ťažko dá určiť jeho vek. Je oblečený vo veľmi zvláštnom odeve. Tmavozelené nohavice a hnedá košeľa. No v žiadnom obchode by som nič podobné nenašla. Potom sú tu jeho uši so zašpicatenými špičkami, presne ako na každom obrázku, ktorý kedy znázorňoval elfa. Počula som o takých plastických chirurgoch, ktorí robili aj čudnejšie operácie, no naživo som to nikdy nevidela. A čo chcel povedať tým jedným zo svetov? Už len ten názov, na ktorý sa ma stále pýta mi príde zvláštny.

Otočím sa, aby som skontrolovala, či ma predsa len nesledujú policajti. No po nikom inom tu nie je ani stopy.

,,Na niekoho čakáš?" reaguje okamžite. Pokrútim hlavou a založím si ruky na hrudi. Stále mám na sebe Bobovu mikinu.

Pravdepodobne sa teda nachádzam v inom svete. Hoci je to čosi nepochopiteľné a absolútne nelogické, neviem nájsť iné vysvetlenie. Za posledné obdobie sa toho stalo toľko, že už naozaj uverím všetkému. Škoda, že som Offy nechcela veriť už od začiatku.

,,Vyzeráš vydesene. Si v poriadku?" zaujíma sa chlapec. Viem si predstaviť svoju tvár. Ani stopa po krvi, len bledo sfarbená tvár s vyplašenými očami. No túto tvár vytesalo viacero faktorov. Ráno ma vypočúvali vojaci zo špeciálneho oddelenia, potom som utekala, bála sa o svoj život a znovu len utekala. Kto by po tom všetkom vyzeral dobre?

,,Nie, nie som," odpoviem úprimne. Chlapec ma stále ostražito pozoruje, no čosi v jeho pohľade akoby zmäklo. Chápem, že je ostražitý, no ja mu nemám ako ublížiť. Je vyšší ako ja, určite aj silnejší, a má zbraň. To ja mám byť tá ostražitá. No adrenalín postupne opúšťa moje telo, takže začínam pociťovať známky únavy.

,,Kde to som?" opýtam sa. ,,Ehm, neviem tvoje meno," doplním rýchlo pri pohľade na jeho tvár. Chcem vedieť ako ho môžem oslovovať.

,,Meldarion," predstaví sa príjemným hlasom. Znie to tak čarovne a magicky, také meno som nikdy predtým nepočula. ,,Sme vo svete menom Taur. Žijú tu prevažne elfovia, no sem-tam nájdeš tu aj zopár ľudí. Takých, ako si ty."

,,Rada by som našla nejakých ľudí. Potrebujem sa len na pár týždňov ukryť. Potom sa vrátim späť, žiaden strach," vyhlásim. Dúfam, že sa dovtedy situácia s Offy trochu upokojí a ja budem môcť ísť za Em. Snáď je v poriadku, pomyslím si.

,,Chceš sa vrátiť späť do Dunie?" zhrozí sa Meldarion. Dunia je predpokladám svet, z ktorého som prišla. Svet taký, aký ho poznám od narodenia. Jemne prikývnem a naprázdno preglgnem. Naposledy som pila až niekedy ráno, až teraz mi dôjde, ako veľmi vyprahnuté moje ústa vlastne sú. A ako veľmi som hladná.

,,Tam sa už vrátiť nemôžeš," napomenie ma príjemným hlasom. Nadvihnem obočie a jemne si na sebe napravím mikinu.

,,Prečo by som nemohla?" čudujem sa.