Dračie Bojovníčky

27: Plamene vatry

Otvorím oči, no oslepí ma prudké svetlo ohňa. Musím teda párkrát zažmurkať, aby si moje oči na svetlo zvykli.

Snažím sa zapamätať si, ako som sa sem dostala. Bola som behať, potom tam boli vlci, démonická päťka a Kolju. Potom som spadla do priepasti...

Takto má vyzerať posmrtný život? Mám cítiť pálenie vo svaloch a zlomené rebrá? Mala by moja koža vnímať teplo ohňa a môj nos cítiť pach spáleného dreva? Nezomrela som, tým som si istá.

No ak som nezomrela, ako som sa sem dostala? Po mojom páde do priepasti si už nič nepamätám, stihol ma Theo zachrániť? Ale prečo by som potom ležala pri ohni a nie vo svojej posteli v Ginghariane?

Prudko sa posadím a zdesene sa poobzerám okolo seba. Predo mnou je naozaj rozložený oheň, okolo blikotajúcich plameňov sú poukladané okrúhle kamene. Osvetľujú nočnú tmu ako malinké slniečko.

Dvihnem pohľad ponad vatru a zbadám modré svetielka, ktoré sa pozerajú priamo na mňa.

Takmer vykríknem, no našťastie si stihnem hryznúť do pery. Rukami sa posuniem dozadu, v rebrách ma pri tom bolestne bodne. Pokúsim sa rýchlo postaviť, no zastaví ma pohľad na moju nohu.

Okolo členka mám pripevnenú reťaz, ktorá mizne až kdesi pri obryse Koljua. Vydesene vyvalím oči a zaryjem nechty do hliny, na ktorej som doteraz ležala. Začnem sa obzerať okolo seba, kam ma to zaviedol? Sme kdesi hlboko v lese, no už to nie je Gingharianksý les, to viem určite.

,,Už sme sa stretli toľkokrát, že by ti mohlo dôjsť, že ti nechcem ublížiť," ozve sa Kolju. Jeho hlas je chrapľavý, akoby si ho kdesi vykričal. Presuniem na neho vystrašený pohľad, jeho slová ma vôbec neupokoja.

,,Kde to som?" opýtam sa vystrašeným hlasom. Nechcem mu ukazovať svoj strach, no neviem sa ovládnuť. Tento muž zabil elfa jediným pohybom a v súboji omráčil Thea, akoby to vôbec nebolo ťažké. Je to pravdepodobne najmocnejší bojovník, aký teraz v Site žije. Ako som si mohla myslieť, že sa mi ho podarí zabiť? Pravdepodobne sa premiestnil, rovnako ako keď sa objavil v Ginghariane. Mohla som v tej chvíli rozmýšľať.

,,Sme v Hewe," odpovie chrapľavým hlasom. To nerozprával tak dlho, alebo má proste taký hlas prirodzene? Potrasiem hlavou, naozaj sa práve zamýšľam nad čímsi takým? Mala by som sa pokúšať utiecť a nie riešiť tu jeho hlas.

,,Ako to, že som nezomrela?" zašepkám vydesene, keď si v hlave znovu prehrám nedávne udalosti. Mala som zomrieť, pád z takej výšky sa nedá prežiť. No zrejme som podcenila Koljuove schopnosti. Ten vydá zvuk, ktorý sa podobá zasmiatiu. Netuším však či je tento tvor schopný prežívať ľudské pocity.

,,V tejto hre si príliš dôležitá na to, aby si zomrela len pri jednoduchom páde zo skaly," vyhlási a ja sa vydesene pozriem na modré svetielka. Možno má rovnaké svietiace oči, aké majú safijovia, len to pod tmavou kapucňou nie je vidno. Nepatrí však medzi safijov, to by o ňom Luna vedela čosi viac.

,,V akej hre?" opýtam sa. Kolju zosadne z miesta, kde sedel a sadne si na zem, bližšie k ohňu a ku mne. Neposuniem sa ďalej, nechcem si poničiť rebrá ešte viac ako sú. Bojovník predo mnou ma stále desí, musím nejako prísť na to, ako sa dostať späť do Gingharianu, ako od neho utiecť.

,,Možno to poznáš pod pojmom démoni proti safijom. Jedna taká bitka sa už odohrala a schyľuje sa k ďalšej," vysvetlí Kolju. Jeho chrapľavý hlas mi na koži vytvorí zimomriavky.

Ďalšia bitka? To im nestačila jedna? Nútim sa zhlboka dýchať, moje telo postupne opúšťa strach. Čosi na Koljuovej reči tela mi hovorí, že sa ho vôbec nemusím báť, hoci hlava plná spomienok mi kričí presný opak.