Všetko okolo mňa zastane. Guľka, ktorá vyletela zo samopalu ostane stáť vo vzduchu. Vydesene zalapám po dychu.
Tobias pomaly pustí môj pás a trochu odo mňa odstúpi. Dýka v dlani mu chýba. Vojaci sa nehýbu, stoja okolo nás ako voskové figuríny. Otočím sa k Tobiasovi, jemne sa usmieva, akoby si moje zdesenie užíval.
,,Čo to má znamenať?" zašepkám prekvapene. Tobias pristúpi k najbližšiemu vojakovi a položí mu dlane na spánky. Potom odstúpi a podíde k ďalšiemu.
,,Chcela si vidieť moju manu, či nie?" opýta sa chrapľavo.
Postupne poprechádza ku každému vojakovi a každému pokladá ruky na spánky. Len ho otrasene pozorujem. Keď už obišiel každého vojaka, zoberie guľku zo vzduchu a skryje si ju do vrecka nohavíc.
On zastavil čas. Proste zastavil pohyb všetkého okolo nás. Nie som schopná jediného slova.
,,Poď sem," zamrmle Tobias a v ruke sa mu znovu objaví dýka. Ide ma zabiť, ide mi vyrezať srdce z hrude.
Jemne vykríknem a rozbehnem sa preč. Adrenalín ma úplne ovládne, preberie kontrolu nad mojimi svalmi. Bežím doslova o život, celým mojím telom preteká strach a hrôza.
Tobias sa rozbehne za mnou. Je to vytrénovaný bojovník, alát. Dobehne ma do piatich sekúnd a doslova na mňa skočí.
Vykríknem keď naše telá dopadnú na zem. Bolestne zastonám, no nestihnem nijako inak zareagovať, keď Tobias privalí moje telo vlastnou váhou. Ležím na bruchu a ťažko sa mi dýcha.
,,Urob to rýchlo," zašepkám a zavriem oči. Nemám proti nemu šancu. Chýba mi sila, tréning, neviem ho zo seba nijako zhodiť. Som tak bezmocná.
Po líci mi stečie slza, periférne vidím ako nadvihne zbraň. Špička dýky sa mi zabodne do krku a do miesta mi vystrelí ostrá bolesť. Cítim ako mi po koži stečie pramienok teplej krvi. Potom zo mňa Tobias zlezie, konečne sa zhlboka nadýchnem.
,,Po tom všetkom mi stále neveríš, že ti nechcem ublížiť?" opýta sa ublížene. Prudko sa pretočím na chrbát.
Tobias stojí nado mnou, s jeho čiernymi vlasmi sa pohráva vietor. V prstoch zviera drobný predmet a obzerá si ho. Priložím si prsty ku krku, sú celé od krvi. Vytrhol mi z krku sledovacie zariadenie, uvedomím si.
Ostanem sedieť a snažím sa upokojiť svoje vystrašené telo. Srdce mi splašene bije, dychčím ako po desaťminútovom šprinte a ruky sa mi jemne trasú.
Tobias na mňa presunie svoj modrooký pohľad. Keď uvidí v akom strašnom stave som, čupne si ku mne. Automaticky sa odtiahnem, pripomenie mi to noc, kedy som sa prebudila po páde z útesu. Mala som z neho rovnaký strach, aký mám teraz.
,,To si si naozaj myslela, že ťa idem zabiť?" zdesí sa.
Po líci mi stečie ďalšia slza, moje telo už sa celkom začína upokojovať. Jemne prikývnem, no pohľad mám prázdny.
Vzal mi nádej, že ho dostanem do väzenia. Jedinú vec, ktorú som proti nemu vedela použiť. Mohla som byť hrdinka, dievča, ktoré zničilo Koljua. Bolestivo skrivím tvár a vzlyknem.
Asi desať metrov od nás sa začnú hýbať vojaci. Nastúpia do áut a odídu rovnako rýchlo ako prišli. Tobias im musel poupravovať myšlienky. Aby ma už nehľadali. Aby ho nemohli zadržať. Ako som si mohla myslieť, že ho Dunia dokáže poraziť?
,,Jess," zašepká Tobias a priloží mi dlaň na líce. Palcom mi zotrie slzu, jeho dotyk je jemný a teplý.
,,Je mi to ľúto. Nechcel som ťa tak vystrašiť," prihovára sa mi, akoby som bola bábätko.
YOU ARE READING
Dračie Bojovníčky
Fantasy,,Mami, prečo mám na ruke draka a ostatné deti ho nemajú?" opýta sa malé dievčatko a vystrie rúčku pred seba. Na ľavom zápästí má tetovanie, fialového draka. ,,Lebo si iná ako ostatné deti," odpovie jej žena a palcom jej prejde po poznačenej koži...
