Dračie Bojovníčky

41: Dohoda s vládkyňou

Zobudím sa vo svojej izbe. Vo svojej posteli. Nie doma, nie pri Em. V Ginghariane, na ostrove, kde som strávila sedem mesiacov. Neviem ako dlho som bola mimo, tu pod zem aj tak nepreniká slnečné svetlo.

Pri mojej posteli sedí Theo, hlavu má voľne spustenú, spí. Inak je moja izba prázdna, presne ako som ju tu nechala.

Opatrným pohybom sa posadím, svaly pri tom pohybe zastonajú vyčerpaním. Pozriem sa na aláta, na tú krásnu nehybnú tvár. Tvár vraha mojej matky. Ale Theo za to nemôže, nemôže za to, že nosí rovnakú ako tvár ako to monštrum.

Keď sa nad tým zamyslím, Theo má vlastne na srdci rovnakú jazvu ako ja. Tobias mu tiež zabil matku, a nielen to. Mám chuť dotknúť sa jeho mramorovej pokožky, no ovládnem sa. Nemala by som ho budiť. Aj tak ešte nie som celkom pripravená na rozhovor, ktorý nás čaká.

Opatrne sa vyštverám z postele a tichými krokmi vyjdem von na chodbu. Prezliekli ma, mám na sebe tenkú nočnú košieľku, ktorá odhaľuje veľkú časť mojich svalnatých nôh. No nie je mi zima, dokonca ani kameň na bosých nohách ma nechladí tak, ako by mal.

Vojdem do jedálne a snažím sa pri tom upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Neverila som, že by som sa sem niekedy mohla vrátiť, že svojich priateľov ešte niekedy uvidím.

Otočia sa ku mne štyri tváre. Tri elfské a jedna ľudská.

Amy sa mi vrhne okolo krku skôr než sa stihnem ozvať. Jej tenké svetlé paže ma pevne zovrú, do nosa mi udrie jej vôňa. Vôňa prírody, nespútanosti.

Vzlykne, ten zvuk sa mi vpije do kože, prenikne mi až do kostí. Ako som mohla takto odísť? Aj napriek všetkému som tu predsa získala priateľov, akých priateľov by som mala v Dunii? Nových, falošných. No som si istá, že keby Amy mohla, položila by za mňa hoci aj život. Rovnako ako ja za ňu.

Zovriem jej útle telo a takisto vzlyknem. Od úľavy, od smútku, od radosti. Lathron sa takisto postaví zo svojho miesta a presunie na mňa skúmavý pohľad. Kráľ, elfský kráľ. Amy ma pustí, akoby svojím elfským sluchom začula ten pohyb. Dáva mu priestor, aby ma takisto privítal, hoci viem, že by ma zvierala pokojne aj hodiny.

,,Jay-jay," vysloví moje meno s obdivom, skloní predo mnou hlavu. Právoplatný vládca Tauru sa predo mnou skláňa, aby ma pozdravil, aby ma privítal. Ainion za ním sa len usmieva, v očiach mu horia iskričky. Našiel svoj kráľa. To ja som ho za ním priviedla. Ďakovne na mňa žmurkne a ja sa otočím k poslednej osobe v miestnosti.

Ephira je pokojná a nehybná ako stále. No keď k nej podídem, jej tvár sa skriví v odpornej grimase a vrhne sa mi okolo krku. Musela si moju smrť klásť za vinu, bola som predsa s ňou na tom tréningu, kedy sa všetko pokašľalo. Keď sem prišiel on. No teraz už pri myšlienke na neho necítim strach, len číru spaľujúcu nenávisť.

Ephira ma pustí a opakom ruky si zotrie slzy na bledých lícach. Hoci som unavená, vyčerpaná a zlomená, usmejem sa. Usmejem sa nad myšlienkou koľko ľudí ma tu oplakávalo, koľko ľudí ma tu víta s otvorenou náručou.

,,Mysleli sme, že si mŕtva," zašepká Amy zroneným hlasom. Ephira len prikývne, no jej tvár už znovu začne naberať masku pokoja.

,,Neodišla by som predsa bez rozlúčky," usmejem sa. Klamstvo. Pokojne by som ich tu nechala, nevrátila by som sa sem ani na rozlúčku. Nie preto, že by som sa s nimi nechcela rozlúčiť. Len by ma to možno primälo ostať a to som nechcela dopustiť. No to už je teraz aj tak jedno. Nemala by som sa tým trápiť.

,,Kde si vlastne bola? Počuli sme, že si prišla z Dunie." Amy kývne hlavou k Ainiovi, ktorý stále stojí po Lathronovom boku.

,,Je to veľmi dlhý príbeh." A vôbec nemá šťastný koniec.