Dračie Bojovníčky

8: Útek pred všetkým

Musím nájsť telefón. Alebo aspoň niekoho živého, koho by som mohla varovať. Práve utekám po asfaltovej ceste, po ktorej som sem prišla. Neustále sa obzerám za seba a srdce mi ide vyskočiť z hrude.

Bežím takto už asi päť minút a pomaly mi začína dochádzať dych. Nemôžem však zastaviť, nemôžem dovoliť, aby ma to čosi dobehlo. Omráčilo to najprv vojakov a potom aj sestričku. Neviem, či v budove bol aj niekto iný, no ak áno, pravdepodobne to omráčilo aj ich. A mňa to nechalo na pokoji. Len tak, akoby to chcelo, aby som ušla preč.

Spomalím, pretože už nedokážem udržať vysoké tempo. Možno, keby som trénovala, vydržala by som. No takto mi moje pľúca každú chvíľu vypovedávajú službu.

Pred očami sa mi zahmlí a tak pre istotu prejdem do chôdze. Započujem zvuk motoru. Na ceste rozmazane uvidím svetlá akéhosi motorového vozidla. Nemám ani silu zanadávať. No potrebujem to zastaviť, aj keby to boli vojaci. Musia vedieť, čo sa tam stalo.

Len tak-tak dokráčam do stredu cesty a ostanem stáť. Snáď ma to nezrazí. Vozidlo sa priblíži a ja v ňom spoznám motorku. Predné svetlo ma zaslepí, musím si pred tvár podvihnúť dlaň. Vydýchnem presne vo chvíli, keď predo mnou vozidlo zastane.

Znovu sa mi zahmlí pred očami a nohy sa mi podlomia. Nespadnem však, lebo ma ktosi zachytí. Som taká otrasená, že už mi je jedno kto to je. Nech je to pokojne aj nejaký vojak. No o tom, že to vojak nie je ma presvedčí až jeho hlas.

,,Jessamine," vychrlí zo seba Ben. Pomaly ma postaví späť na nohy a mne sa konečne zaostrí pohľad. Moje oči nájdu jeho modré a v tom momente mi spadne kameň zo srdca.

,,M-musíš z-zavolať po-políciu," habkám zo seba prúd myšlienok.

,,Jessamine, najprv sa musíš upokojiť. Celá sa trasieš." Zavriem ústa a zhrozene si uvedomím, že má pravdu, celé moje telo sa nekontrolovateľne trasie. Odtiahnem sa od neho a takmer znovu spadnem na zem. Našťastie to však ustojím a vystriem k nemu dlaň.

,,D-daj mi tvoj telefón," vyhlásim s hrdo vystretou bradou. Ben sa na mňa zahľadí s otázkou v očiach.

,,Čo sa stalo?" pýta sa nechápavo.

,,Niečo tam je. Omráčilo to tých vojakov aj sestričku a mňa to nechalo ísť," vychrlím zo seba.

,,Čo tam je?" nadvihne obočie.

,,Ja... ja neviem," vydýchnem vydesene.

,,Vravela si, že tam je sestrička. Si si teda istá, že ti nevpichla čosi, z čoho teraz pravdepodobne halucinuješ?" navrhne Ben.

Neverí mi. Myslí si, že som šialená, rovnako ako polovica školy. A to som si myslela, že ma ako jediný vidí takú, aká som. Ale moje sklamanie mu nemôžem dať najavo, je moja jediná šanca, ako sa dostať čo najďalej odtiaľto.

,,Máš pravdu. Asi nejaké vedľajšie účinky tých liekov, čo mi dala," zaklamem. Musím sa dostať k telefónu, to viem určite.

,,Zavezieš ma do mesta, prosím?" opýtam sa a jemne sa usmejem. Ben sa takisto usmeje a prikývne. Odľahne mi, aspoň sa z tohoto miesta dostanem preč. Netuším prečo Ben nie je v škole, ani ako ma vedel nájsť tak rýchlo, no teraz na tom aj tak nezáleží. Hlavne, že je tu.

Chvíľu na mňa ešte hľadí, no potom sa otočí na päte a dvihne si motorku zo zeme. Čudujem sa, že ju tak bezstarostne pustil, len preto, aby ma zachytil.

,,Nevravel si, že si z chudobnej rodiny?" nedá mi. Ben sa ku mne otočí a ja musím uhnúť pohľadom. Len periférne zbadám, ako naskočí na motorku a naštartuje.