Dračie Bojovníčky

43: Boj o trón

Keď vojdem do izby, Theo tam nie je. Párkrát zavolám jeho meno, no nedostanem žiadnu odpoveď. Prekvapí ma to, kde by teraz mohol byť?

Potom však započujem buchnutie vchodových dverí, viem, že je tu. Otočím sa a zalapám po dychu, stojí totiž rovno predo mnou. Ako sa sem dostal tak rýchlo?

,,Si v poriadku?" opýtam sa, keď uvidím prázdnotu v jeho očiach.

,,Nechcem o tom hovoriť," hlesne a opatrne sa posadí na posteľ. Hnev, ktorý v ňom blčal je preč, teraz vyzerá skôr roztrasene. Čo sa do pekla stalo?

Len potichu prikývnem, nechcem ho nútiť rozprávať, keď nechce. Ostanem stáť pred jeho posteľou, len ho pozorujem.

Podvihne ku mne pohľad, napadne mi, že možno nebol najlepší nápad chodiť sem.

,,Ostaneš so mnou?" šepne po chvíli. Odľahne mi, som rada, že mu tu nevadím. Len bez slova prikývnem a sadnem si vedľa neho. Netuším ako sa k nemu mám správať, čo mám od neho očakávať.

On si len ľahne, položí mi hlavu na stehná, prudko vydýchne. Naozaj ma zaujíma čo sa stihlo stať medzi jeho odchodom z Ephirinho a Katinho domu a jeho príchodu sem. Čo ho tak veľmi rozhodilo?

Vojdem mu dlaňou do jemných vlasov pokúšam sa nemyslieť pri tom na Tobiasa. Zajtra už bude po všetkom, poviem si. Zajtra zomrie, o to sa postarám.

●○●

Oblečiem si bojový oblek, ktorý nám dala vyrobiť Luna. Tmavohnedé obtiahnuté nohavice, ktoré príjemne zohrievajú moje dlhé nohy. Čierne tielko, na ktoré si pripnem zložitú spleť hnedých kožených remienkov. Na nich sú takisto kožené vrecká, do ktorých si akurát ukladám drobné zbrane. Dva malé nože na hrudi, tri dlhšie nože na jeden bok a Tobiasovu striebornú dýku na druhý bok. Na chrbte mám celkom ťažký obal so šípmi, luk držím v ruke. Šípov je veľa, no presne takto som to chcela. S mojou schopnosťou bude teraz oveľa jednoduchšie zasiahnuť cieľ. Dva nože mám ešte zasunuté v hnedých čižmách, sú veľmi pohodlné a hlavne pevné. A napokon mám na rukách čierne kožené rukávy, v ktorých mám ďalšie tri nože.

Vlasy si vyčešem do copu, hoci je ťažké spútať všetky pramene, na ich dĺžku som si stále ešte nezvykla.

Do miestnosti vojde Theo, zdobí ho prekrásne strieborné brnenie.

,,Vyrobili mi ho na súboj s Tobiasom. Bola by škoda ho teraz nevyužiť," vysvetlí, keď zachytí môj skúmavý pohľad.

,,Je vyrobené z krídel mojich predkov. Vždy keď alát umrie, zanechá svoje krídla pre svojich potomkov. Aby sa z nich vyrábali zbrane, brnenia, šperky. To už je na nich." Stíchne, keď si uvedomí, že o nich stále hovorí v prítomnom čase.

,,To čo máš pripnuté okolo pása je takisto alátska dýka," povie a kývne hlavou v Tobiasovej dýke. Neviem prečo ma prekvapuje, že zbraň rozoznal. Mohol predsa rozoznať Tobiasa už oveľa skôr. No je pravda, že vždy keď sa stretli, bolo to len na veľmi krátky čas. Okrem toho Theo si bol istý, že svoj tmavovlasý klon zabil.

,,So správnou silou rozsekne takmer čokoľvek a nikdy sa neotupí." Vytiahnem dýku a pozorne sa zahľadím na modré detaily, ktoré sú vyryté do čepele. Majú podobnú farbu ako ich oči.

,,Dala mu ich vyrobiť moja mama," ozve sa, keď podíde bližšie.

,,Nechal ju zabodnutú v mojej mame. Aby som presne vedela, kto ju zabil." Slová má štípu na jazyku.

,,Čoskoro bude po všetkom," zamrmle alát a vtisne mi bozk na čelo. Privádza ma do šialenstva, v jeho prítomnosti sa cítim ako malé bezmocné dievčatko.