Dračie Bojovníčky

46: Naplnenie veštby

Moje telo sa premení na kamennú sochu. Tak dlho som čakala, kým dôjde k tejto chvíli, prehrávala som si to v hlave asi tisíckrát. Ako beriem dýku a bodám ju rovno do jeho bledej hrude. Ako všade vytryskne jeho šarlátová krv a jeho modré oči navždy opustí život.

No teraz, keď predo mnou stojí živý a zdravý, jednoducho nie som schopná pohybu. Tobias, ktorý vyzerá presne ako Theo za sebou zavrie dvere a potom sa na mňa zahľadí. No ja stále nehybne stojím.

,,Páči sa ti môj nový účes?" ozvú sa chrapľavé slová. Ten hlas. Ten odporný hlas. Prenasleduje ma v každej jednej nočnej more.

,,Počul som, že si späť." Ako to, že som si to nevšimla hneď? Ako som si mohla myslieť, že to je Theo?

,,A taktiež, že ma chceš zabiť," dodá teraz už bielovlasý bojovník. Tie slová vo mne čosi zlomia. Áno, túžim po jeho smrti, po pomste, ktorú Em dlžím.

,,Prečo sa ku mne dostala taká falošná informácia?" opýta sa a mne v žilách zahorí oheň. Ja mu dám falošnú informáciu!

Myšlienkami si pritiahnem dýku do dlane a kým sa alát stihne spamätať, urobím rýchly pohyb. Vymrštím dýku dopredu, mierim ňou rovno na jeho hlavu.

No Tobias je alát, aj keď úder nečaká, jeho reflexy sú neskutočné. Ukloní sa nabok, moja dýka tak zasiahne len vzduch.

Stratí však rovnováhu, musím to využiť v svoj prospech. Keď sa vráti do pôvodnej polohy, seknem dýkou. Len tesne miniem jeho krk.

Stihol uskočiť dozadu, akoby predvídal môj postup. Keď sa po ňom zaženiem tretíkrát, už má v ruke dýku a môj úder zablokuje. Kov trafí kov a ja zavrčím.

,,Prečo mám pocit, že tá informácia nebola falošná?" opýta sa a jemne nadvihne teraz svetlé obočie. No ja už zaútočím znovu.

Zohne sa, takže znovu zasiahnem len vzduch. Potom sa dýkou zaženie aj on, akoby ho prestalo baviť stále sa len kryť.

No ja nemám také rýchle reflexy ako on, nestihnem uskočiť včas. Poreže ma na pleci a ja zasyčím. Rana síce nie je hlboká, no aj tak ma bolí pri každom pohybe.

,,Nechceš mi vysvetliť, čo sa tu deje?" opýta sa alát, zakrvavenú dýku má voľne spustenú pri boku.

,,Si monštrum!" vykríknem a zaženiem dýkou. On to však očakáva, asi ako všetky moje doterajšie útoky.

Zaženie sa svojou zbraňou s takou silou, že mi dýku vyrazí z ruky. Dopadne vedľa nás, ku kozubu, v ktorom tancujú oranžové plamienky. No nemala som sa tam pozerať.

Tobias totiž využije sekundu mojej nepozornosti a strčí do mňa. Ani keby som chcela, ten úder neustojím. Zrútim sa na zem a bolestne zastonám. Narazila som si bok a do krvi si oškrela lakeť.

,,Vedela si to stále a predtým ti to nevadilo. Čo sa teraz zmenilo?" Prečo sa tvári, akoby si ani neuvedomoval čo mi vlastne svojím konaním spôsobil?

,,Ešte sa ma na to budeš pýtať?" Slová sú už len zastonaním, bolesť v boku sa začína zväčšovať. No napriek tomu sa mi podarí nejako postaviť, jediné šťastie, že na mňa Tobias neútočí. Len stojí oproti mne a nad čímsi usilovne uvažuje.

,,Vieš o všetkom, čo som vykonal." Tobias sa hrdo vystrie, prestane sa kryť.

,,Vedela si to rovnako dobre, keď som ťa pobozkal." Nahnevane zavrčím, bolesť sa vytratí.

,,Ale vtedy si nevyzerala, že by ťa niečo z toho trápilo."

Natiahnem ruku pred seba a predstavím si ako sa okolo jeho krku obmotajú neviditeľné ruky. Tobias stuhne a chytí si krk, také zdesenie som v jeho očiach ešte nevidela. Priblíži si k sebe dlane, no ja som rýchlejšia. Neviditeľnou silou mu v tom zabránim. Tobias chrčí, zúfalo sa snaží bojovať s mojou manou. No ja nepovoľujem zovretie aj napriek tomu, že už sa mi od únavy trasú kolená.