Dračie Bojovníčky

7: Detektor lži

Moje srdce na moment prestane biť. Hrôza, ktorá sa mi rozleje telom ma úplne ochromí. Emily potiahne moju dlaň bližšie k vojakom a ja stále nie som schopná sa jej vytrhnúť.

Vojaci si vymenia krátky pohľad a jemne prikývnu hlavou. Očividne si rozumejú natoľko, že medzi sebou nemusia prehodiť ani slovo.

Prečo by hľadali práve mňa? Zistili, že poznám Offy? No ako vedeli, že mám tetovanie?

,,Pôjdete s nami slečna," ozve sa vyšší vojak pevným hlasom. Jeho tvár je nečitateľná, akoby si ten tvrdý pohľad každý deň pred zrkadlom.

Trhavo vydýchnem, keď Emily pustí moju ruku. Je mi zle z výrazu jej tváre. Je priam triumfálny. Veď konečne dosiahla to, čo chcela. Dostala ma do problému, ktorý ma odprace z jej cesty. Aspoň niekto je z tejto situácie nadšený.

,,Nemôžete ma len tak odviesť," poviem vydesene. No nemyslím, že ich to zastaví.

Nižší vojak ma chytí za plece a potlačí ma smerom ku dverám. Nedrží ma silno, no napriek tomu mám pocit, že ma váha jeho ruky tlačí k zemi. Nohy sa mi pohnú, hoci nemám pocit, že by im hlava vydala príkaz, nech to spravia.

Druhý vojak, ten s nečitateľnou tvárou, ostáva ešte v riaditeľni. Zrejme ide riaditeľovi vysvetliť čo so mnou teraz spravia.

Podvihnem hlavu, aby som si aspoň trochu dodala odvahu. Na chodbe je zopár deciek, ktoré meškajú na hodinu. Medzi tvárami hľadám Offy, hoci som si istá, že ostala v triede.

Potom však nadvihnem obočie, keď mi čosi napadne. Pokojne tu môže byť, veď sa vie zneviditeľňovať. No to nemám ako vedieť.

Vojak ma postrčí trochu silnejšie, až teraz si uvedomím, že som spomalila. Vyjdeme pred školu, kde už čaká veľké vojenské auto. Prečo vlastne túto situáciu riešia priamo vojaci? Nemala by sa tomu venovať polícia?

Vojak ma odvedie až ku dverám z pravej strany a otvorí mi ich. Zamrznem na mieste, nechcem, aby ma niekam odvádzali. Na chvíľu sa mi zatočí hlava, musím sa chytiť dverí. Vojak si to všimne a opatrne ma chytí za lakeť, aby ma istil, keby som predsa len odpadla.

Nadvihnem ľavú nohu a položím ju na koberček auta. Ten, kto tu sedel predo mnou musel prísť veľmi zablatený, všetko je tu špinavé. No napriek tomu sa opatrne posadím dovnútra a zalapám po dychu, keď vojak zabuchne dvere.

Opatrne natiahnem ruku ku kľučke, keď sa vojak pohne, aby si tiež sadol. No dvere nijako nezareagujú, dali sem detskú poistku. Rýchlo preletím očami po aute, no nikde nevidím nič, čím by sa dala poistka vypnúť.

Aj tak už je dosť neskoro, lebo vojak sa posadí na miesto šoféra. Auto sa pri jeho nasadaní rozkýva a ja sa opatrne chytím držadla na dverách. Vojak neštartuje, len ticho sedí a hľadí pred seba. Zrejme čakáme na toho druhého.

,,Vezmeme ťa len na výsluch. Keď sa ukáže, že si nevinná, pustíme ťa," ozve sa odrazu vojak, stále pri tom pozerá pred seba. Odvrátim od neho pohľad, namiesto toho upútam svoju pozornosť na druhého vojaka, ktorý sa pomaly blíži k autu. Z jeho tváre sa znovu nedá nič vyčítať.

Hlasno vydýchnem a opriem si hlavu o dlaň takže ma idú vypočúvať. Sú to tí istí vojaci, čo hľadali Offy. To znamená, že to je s najväčšou pravdepodobnosťou spojené s ňou. Nejako sa im podarilo zistiť, že ju poznám. Inak si to neviem vysvetliť.

Zo zamyslenia ma vytrhne vojak, ktorý tresne dverami na strane spolujazdca.

,,Poďme," prikáže hrubým hlasom. Druhý vojak naštartuje auto a ja sa pokúšam ostať pokojná, hoci sa mi srdce rozbúši dvakrát rýchlejšie ako obyčajne.