Od tŕnia k láske

1. Posledná večera :)

Eliška Smithová:

Slniečko už vylieza spoza hôr, obláčiky sa porozprestierali po celej oblohe. Všade navôkol rozvôniavajú rôznorodé kvietky, ale môj nos vždy najviac potešia ľalie. Moje uší zas rozveselí melódia žblnkajúceho potôčika. Takáto dokonalá kombinácia sa mi vždy naskytne len u nás. Môj domov nie je luxusný, keďže som sa nenarodila do významnej rodiny. Nie je moderne zariadený a ani nemá tucet izieb. Je veľmi skromný a maličký. Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. To sa hovorí a myslim, že je na tom veľa pravdy. Dôkazom je aj moja rodina. Mama Henrieta, otec Daniel a moji štyria bratia. Áno, naši rodičia majú päť detí. Viem, že to v tejto dobe nie je zvykom, ale nám to vôbec nevadí. Viac ľudí, znamená aj viac radosti. A tou ja občas až prekypujem. Mať toľko bratov je občas aj výhoda. Mišo ma často vozí na svojej motorke, Dano mi zas opraví aj to, čo je neopravitelné. Ale zo všetkých mám najradšej dvojičky Dominika a Filipka, ktorí ma so svojou detskou roztomilosťou až rozmaznávajú. Nie je nič krajšie, ako keď prídu za vami a dajú vám sladkú pusu. Nepotrebujú na to žiadny dôvod, robia to z lásky. Toto je čisto detská záležitosť, ktorej dospelí nikdy neporozumejú. Najväčšou nevýhodou nášho domu je fakt, že tam nemám žiadne súkromie. Možno práve preto, vždy odídem na toto miesto. Len tak si sadnem na deku a sledujem okolitý svet. Je nádherný! Bodaj by ho tak vnímali všetci ľudia. Skôr sa však stretávam s takými, čo prírodu doslova ofrflú. Tí si ani nezaslúžia, aby mali zrak. Nedokážu si vážiť maličkosti, ktoré sú vo svojej hĺbke veľmi cenné. Najhoršie je na živote to, že nás vždy poúča. Nikdy nás nevaruje, že bude skúška. Len rozdá testy a čaká. Buď prekvapíš a uspeješ alebo zlyháš na plnej čiare. Za svoj pomerne krátky život som už prešla rôznymi testami a som si vedomá toho, že ma ich čaká ešte omnoho viac. Neteším sa z toho, ale som si vedomá, že to tak musí byť. Veľa vecí sa udeje bez vysvetlenia a človek to musí len prijať. Tento rok bude obzvlášť plný testov. Zajtra totiž nastupujem na strednú školu. Mám z toho pomerne zmiešané pocity. Bojím sa, ale zároveň sa aj teším. Čaká ma niečo nové, ešte nepoznané. Budem bývať na internáte, čo znamená, že budem mať oveľa viac súkromia. Z jednej stránky je to super, ale z druhej mi to tu bude trošku chýbať. Táto úžasná príroda, ktorú v meste len ťažko nájdem, ale hlavne moja rodina, ktorá pre mňa znamená celý svet.

"Eliška!"

Práve na mňa zakričala mama. Veľmi dobre vie, že kde ma má hľadať. Ak nie som doma, tak som tu. Nemám veľa kamarátov. Nie preto, že by som bola nejaká zákerná, namyslená krava, ale preto lebo veľa ľudí len rieši výzor. Poviem vám úprimne, som to najškaredšie dievča na Slovensku. A nehovorím to len kvôli tomu, aby všetci vypisovali, že som nádherná, ako to zvyknú dnešné dievčatá. Proste som sa len nenarodila ako Miss World. Vďaka tomu však viem, akí sú ľudia v skutočnosti. Chlapci sa mi aspoň nevtierajú, aby ma dostali do svojho náručia. Rozhovory, v ktorých je škaredý človek sú vždy úprimne. To som sa už v živote naučila. I keď do tej úprimnosti sa často zaraďujú aj urážky na moju adresu. Pozitívum toho je, že potom si človek viac váži akýkoľvek kompliment.

"Už idem mami!"

Zakričím jej, poskladám si deku, dám si ju pod pazuchy a utekám rýchlym tempom za ňou. To, že ma volá domov, má svoje opodstatnenie. Je 18:00, čiže je čas večery. Ale táto sa dosť líši od predošlých. Je to totiž moja posledná večera pred internátom.

Keď je už dnes tá Eliška, tak prichádzam s novým príbehom. Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám tento príbeh zapáči. Potešia ma všetky vaše komentáre a hodnotenia. :)