Od tŕnia k láske

15.Facebook :)

Tomáš Mirček:

Zobúdzanie sa skoro ráno by mali zakázať. Načo je to dobre? Ak sa krátko vyspím, tak celý deň budem ospalý. Vtedy sa vôbec neviem na nič sústrediť a som dostatočne podráždený. Keby bola škola o pár hodín neskôr, tak by nebol žiadny problém s únavou. Hovorí sa, že deti by mali dlho spať, aby narástli. Lenže skrz tieto časové vymedzenia nemôžu spať toľko, koľko by potrebovali. Občas sa tu stráca logika. Najradšej by som spal a dokončil svoj sen o polonahých modelkách, no musím vstávať.

"Tomáš? Už si hore?"

Opýtala sa ma mama presne včas. Keby to skúsila o pár minút skôr, tak by som jej daroval pár neslušných slov. Nemám rád, keď ma niekto zobudí ešte pred tým, ako mi zazvoní budík. Upresním, že mám na mysli ten prvý, keďže okrem neho mi zvyknú zvoniť aj zvyšné tri. Treba sa poistiť. Aspoň nezaspím. I keď občas zaspávam do školy úmyselne.

"Hej!"

Zakričím jej, aby ma počula. Moji rodičia síce nie sú starí, ale nie sú ani najmladší.

"Určite?"

Musí sa uistiť ako vždy. Veď len ja môžem "zaspať" štyri budíky, ako tvrdí.

"Hej!"

Skríkol som, ale o trošku viac hlasnejšie ako prvýkrát. Naši susedia musia mať z toho obrovskú radosť. Večer ich otravujem s hudbou a ráno krikom. Veď prečo nie? Keby mali lepší hudobný vkus, tak by im nevadila tá hlasná melódia. Stavím sa, že keby som pustil Šlágr, tak by si ku mne všetci susedia posadali a počúvali by spolu so mnou. Ale metal? Ten už u starších ľudí nemá pochopenie.

"Poď raňajkovať!"

Zakričala teraz ona na mňa. Rýchlo som sa prezliekol a namieril si to rovno do kuchyni. Na stole ma už čakali cereálie. Jedny z tých drahších, keďže tie lacné mi pripomínajú psie granule. Tieto raňajky obľubujem. Sú rýchle a zároveň aj chutné. Keď som sa najedol, tak som sa vybral do školy. Pred ňou ma už čakala moja chlapčenská partia.

"Čaute!"

Pozdravil som sa im a so všetkými som si podal ruku. Občas sa tak vítame.

"Ahoj."

Odzdravili sa mi takmer všetci naraz.

"Nepôjdeme za školu?"

Navrhol jeden z mojich kamarátov.

"Nemôžem. Dnes by som mal mať krúžok nemeckého jazyka a ak by som poobede chýbal, tak by so mnou profesorka spravila obrovské poriadky."

Vysvetlil som im dôvod môjho nesúhlasu. Nie som strachopud, ale pred ňou mám rešpekt. Hocikedy by mohla totiž všetko použiť proti mne. A to by mi už len chýbalo. Zároveň by som sa mohol báť možnosti, že by mi tento krúžok predĺžila na dobu neurčitú. Pripadám si momentálne ako neprávom odsúdený občan.

"Myslíš, že tam pôjdu aj nejaké dievčatá?"

"Určite pôjdu. Viem o jednej, ktorá tam bude naisto."

Hneď som si spomenul na Elišku.

"Ako sa volá?"

"Eliška Smithová."

"A kto je to?"

"Jedna z prváčiek, ale to by si mal predsa vedieť."

"Odkiaľ? Keby som si mal pamätať všetky dievčenské mená na škole, tak by sa môj mozog preplnil."

"Pridal si si ju na Facebooku."

"Posielal som všetkým dievčatám žiadosti."

Bránil sa Michal. Ja osobne nikomu neposielam žiadosti. Príde mi to hlúpe, ale ak niekto chce, tak si ho bez problémov pridám. Ale z vlastnej vôle by ma nehlo. Momentálne mám asi 34 žiadostí, ktoré som ešte nepotvrdil. Nechcel som mať s tými ľuďmi nič spoločné ani zoznam na sociálnej sieti. A ostatní sú cudzinci, s ktorými by som sa rozhodne nedorozumel. Keďže ja a jazyky to je ako oheň a kajak. Hlúpe prirovnanie, ale iné ma v tejto chvíli nenapadlo. Asi nemám dostatok kreativity. Zrazu ma však niečo predsa len napadlo. Možno by som mohol spraviť výnimku aspoň u jednej osoby. Vytiahol som si mobil a poslal som Ele žiadosť. Som zvedavý či to prijme.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)