Od tŕnia k láske

16.Vzhľad :)

Eliška Smithová:

Nerada sa zobudzám a je jedno či som doma alebo na internáte. Na tomto sa absolútne nič nezmenilo. Budík mi už zvonil pred desiatimi minútami, ale kto by hneď po zazvonení vstal? Myslím, že nikto. Aspoň ja som ešte takého človeka nestretla.

"Spachtoška, už si hore?"

Vyzerá to tak, že som práve dostala prvú prezývku na tejto škole. Na bývalej ma zvykli volať škrata, čudáčka alebo zombie. Spolužiaci neboli veľmi originálni, keďže takto volali viac dievčat, ktoré nespĺňali ich požiadavky.

"Áno, som."

Odpoviem ešte s rozospatým hlasom.

"O chvíľu začína škola a ty ešte nie si pripravená."

Zasmiala sa na mne. Načo sa vlastne mám ponáhľať? Mám čas, veď žiadne dôležité prípravy do školy nevykonávam. Nemalujem sa a ani si nedávam záležať na svojom účese ako niektoré dievčatá. A potom sa čudujú, že im ani hodina nestačí na prípravu.

"Všetko stihnem. To sa nemusíš báť."

Uistila som ju a nedobrovoľne som vstala z postele. Vždy ráno som ako upír. Keď na mňa blikne hoci aj malé svetielko, tak sa mi zreničky zúžia. Alebo inak povedané, ráno som citlivá na svetlo.

"Mohla by si prosím zhasnúť?"

Požiadala som Veroniku, keďže som mala pocit, že o chvíľu mi žiarovka vypáli obe oči.

"Potom tu bude tma."

"Viem. Preto chcem, aby si zhasla."

Vysvetlím jej. Ale asi ma začína pomaly považovať za blázna. Aspoň jej oči to prezrádzali.

"Ako si praješ."

Usmiala sa. Páči sa mi, keď sa vie niekto obetovať. I keď aj skrz takúto maličkosť. Zapamätajte si, že občas aj malé veci prevyšujú tie veľké.

"Ďakujem."

Poďakovala som, keď už v izbe bola opäť tma. Myslím, že pri mne internát ušetrí dostatočne veľa elektriky.

"Môžem si na seba obliecť toto?"

Ukázala mi akési čipkované šaty.

"Zober si čo chceš. Ty v tom budeš chodiť, nie ja."

Odpovedala som ľahostajne.

"Ale myslíš, že sa budem v tomto oblečení páčiť?"

"Hlavné je, aby si sa v nich páčila sebe. Názor ostatných by ti mal byť ukradnutý."

"Ach!"

Hlasne si vzdychla. Asi nebola rada, že som jej nechcela pomôcť vybrať si.

"Keby si bola chlapec. Páčilo by sa ti to?"

"Keby som bola muž, tak by som šaty nenosila."

Zasmiala som sa a začala som si obliekať svoje oblečenie.

"Ty ideš v tomto?"

"Áno."

"Veď to si mala aj včera."

Pripomenie mi. Tak ja tu nemám toľko kufrov ako ona a so sebou tiež nemám milión handier. A vlastne ich ani nepotrebujem. Načo by mi boli? Úplne mi stačí to, čo mám.

"Aspoň sa ti pri mne zvýrazní tvoja krása, keď pôjdeme vedľa seba."

Vedela som, že takéto hlúposti dievčatá počúvajú rady. I keď nerozumiem prečo.

"Máš pravdu."

Usmiala sa a začala si navliekať šaty. Čiže si ich nakoniec berie do školy.

"Budem sa páčiť Mišovi?"

Opýtala sa ma, keď už bola oblečená. Takže toto celé parádenie je len kvôli jednému chlapcovi?

"Myslela som si, že rada nosíš športové oblečenie."

Spomenula som si na jej výzor zo včerajška.

"Áno, ale chlapcom sa to nepáči."

Vážne sa práve prispôsobila k podobe ostatným dievčatám len kvôli tomu, aby zaujala nejakého namyslenca? Veď láska sa vraj nepozerá očami, tak ako je možné, že sa všetci snažia upútať len vzhľadom? Zamysleli ste sa niekedy nad tým? Lebo je to hotový nonsens. Vzdať sa svojho ja skrz niekoho iného, to je najväčšia hlúposť, ktorú môžete spraviť. Nikdy to nerobte!

"Možno nejakému áno."

Snažila som sa do nej vniesť optimizmus.

"Michalovi Boldišovi určite nie."

"Ale on nie je jediný chlap na svete. Ak o teba nestojí, keď si vo svojom zvyčajnom oblečení, tak s ním nemárni čas. Určite sú aj iní, ktorým by si sa páčila aj taká, aká v skutočnosti si."

"Nebudem chodiť s hocikým. Zas nie som škaredá, aby som si nemohla dovoliť nejakého fešáka ako je napríklad Miško."

Hm, toto je dnešný svet. Zaujímalo by ma či by dbali všetci na vzhľad aj v tom prípade, keby oslepli.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)