Od tŕnia k láske

32.Slzy :)

Tomáš Mirček:

Pozerala na mňa ako na nejakého blázna. Prečo som jej to povedal? To som jej nemohol znova klamať? V tom som dobrý, to mi ide. Teraz som sa akurát dostal do labyrintu. Čo jej mám teraz povedať? Nech už prehovorí lebo o krátku chvíľu dostanem infarkt. Fakt, prisahám! 

"Asi by som už mal ísť." 

Naozaj bola moja prvá veta takáto? Áno, bola. Asi som až príliš veľký zbabelec na to, aby som priznal, že od vtedy čo ju poznám, tak sa vo mne niečo zlomilo. Som drsný chlapec, nie som slaboch, ale zbabelec som a aj navždy budem. Teda, ak sa jedná o dievča ako je ona. Nedokážem jej povedať nič. Veď už teraz som jej povedal viac, ako som mal. Ja sprostý hlupák! Naozaj som mal držať jazyk za zubami. No neposlúchol som, tak ako vždy. Moja chyba. Moja preveľká chyba. Už to nejde vrátiť. Odmietam tu naďalej len tak sedieť a pozerať sa na jej prekvapenú tvár. Opovrhuje mnou a ja som jej povedal niečo takéto? Veď sa jej z toho musí zdvíhať žalúdok. 

"Mám ťa odprevadiť k dverám?"

Jej reakcia sa dala očakávať. Nečakal som žiadnu inú. Ale som rád, že aspoň prehovorila. 

"Netreba, viem kde sú."

Pokúsil som sa o úsmev, ale bol to len zbytočný pokus. Potom som sa postavil z postele a dal som sa na odchod. 

"Tomáš?"

Započul som svoje meno. Bolo povedané jemne a ani nie hlasno. Otočil som sa smerom k nej a ona sa postavila z postele. Stál som ako priklincovaný a sledoval som, ako sa ku mne približuje. 

"Stalo sa niečo?"

Opýtal som sa, keď už stále tesne predo mnou. Neodpovedala, len stála a pozerala na mňa. Chcel by som vedieť čítať myšlienky. Som si istý, že jej oči hovorili, ale pre mňa to bola neznáma reč. Snažil som sa túto reč preložiť, ale neúspešne. Nedalo sa to.

"Eliška?"

 Oslovil som ju, keďže ešte stále sa nehýbala. V tom sa jej ruka zdvihla a namierila k mojej tvári. Pohladila ma. Ona? Mňa? Čože? Teraz som stál ako skamenený ja a nie ona. Až do chvíle, keď sa jej ruka opäť vzdialila a opäť sa vrátila k môjmu lícu, ale tentokrát to nebolo za cieľom pohladenia. Dostal som totiž od nej, jednu poriadnu facku. Pozrel som sa na ňu nechápavo. Najprv ma pohladí a potom ma udrie? A potom, že sa chlapci majú vyznať v dievčatách. Ale ako? Keď raz spravia to a potom zas hento? 

"Za čo to bolo?"

Odvážil som sa spýtať, keďže som na pravý dôvod nedokázal prísť sám.

"Už mi nikdy neklam do očí."

Pozrela sa na mňa asi najsmutnejšie, ako som ju videl pozerať sa. Dokonca mám pocit, že sa v jej očiach zablyskla slza. Lenže, v čom som ju klamal?

"Ako som ti klamal?"

"Určite si sa neponáhľal kvôli mne. Nemusíš sa tváriť, že som dokonalé dievča. Dobre viem, že v reálnom živote by si o mňa ani nezakopol."

Otočila sa mi chrbtom. Chápem, že bola na mňa nahnevaná, ale v skutočnosti nemala žiadny dôvod. Keďže som jej v ničom neklamal. Naozaj som sa ponáhľal kvôli nej. Neviem prečo, ale ona bola tým dôvodom, prečo som vošiel do triedy ako splašený kôň. Zasmial som sa na tomto prirovnaní, keďže som si spomenul, ako mi to sama povedala.

"Vtipné, že?"

"Nesmial som sa na tom."

Podišiel som ku nej a ruky som si priložil na jej boky. 

"A na čom teda?"

"Že si na teba spomeniem pri hocijakom slove a aj napriek tomu mi neveríš." 

Znova som sa zasmial a ona mi ruky dala hneď od seba preč.

"Asi mám na to dôvod, pán dokonalý. A teraz prosím ťa odíď."

Povedala bez toho, aby sa na mňa pozrela. No v jej hlase bol obrovský smútok. Som si istý, že práve v tejto chvíli spustila tie slzy, ktoré sa snažila tak veľmi udržať. 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)