Od tŕnia k láske

60.Koniec :)

Tomáš Mirček:

Otočil som sa na hlasné zakašlanie. Pri nás sa už nachádzala moja priateľka, ktorá sa tvárila nesmierne nahnevane. Ruky mala prekrížené na hrudi a podupávala na mieste nohami.

"Sabína."

Povedal som potichu a vzdialil som sa od Elišky, s ktorou sme sa nechali trošku pri bozku uniesť.

"Tomáš."

Oslovila ma tentokrát ona. V jej hlase bolo počuť smútok, zdesenie a taktiež hnev a sklamanie.

"Dáš mi aj nejaké vysvetlenie?"

Myslím, že vôbec nechápala tomu, čo práve videla. Veď sme konečne v našom vzťahu pokročili a ja sa začnem bozkávať s inou a dokonca nechtiac aj pred jej očami.

"Donútili ťa k tomu? Vrhla sa na teba? Chcel si jej očistiť pery? Alebo zistiť či jej jazyk je dosť pohyblivý? Alebo v čom bol problém?"

Pýtala sa ma nahnevaným hlasom. Kričala to pomerne hlasno čiže upútala pozornosť naozaj všetkých ľudí, ktorí boli na školskom dvore.

"Donútila som ho."

Ozvalo sa z Eliškiných úst. Otočil som sa smerom na ňu. Určite si všimla môj prekvapený pohľad. Jej tvár zas chytala červenú farbu. Myslím, že ani jeden z nás nebol úplne v poriadku.

"Čo to robíš?"

Spýtal som sa jej potichu. Vôbec som ju totiž nechápal. Veď ja som bol ten, kto ju chcel pobozkať. Tak prečo sa snaží očistiť moje meno? V ničom ma nenútila. 

"To je v poriadku."

Usmiala sa na mňa i napriek tomu, že sa jej v očiach ligotali slzy. 

"O čom to hovoríš?"

Zostal som stáť v pomykove. Nevedel som, ako mám reagovať.

"O čom hovorím? Tvoji kamaráti ma chceli znásilniť. Zastal si sa ma a pomohol si mi. Povedal si im, že som tvoja priateľka, aby mi dali pokoj. O nič viac nešlo. Pusa bola len herecký výkon, ktorý si zvládol na jednotku. Si hrdina a ja ti ďakujem."

Povedala hlasnejšie, aby ju bolo počuť. Všetci ľudia si začali niečo šepkať a každému bolo jasné, že hlavnou témou sme boli práve my.

"Nič medzi nami nie je. Chcel mi pomôcť i napriek tomu, že by mu to mohlo ublížiť na verejnej mienke. Nikdy by svojmu dievčaťu neublížil a už vôbec nie tebe, Sabína."

Prihovorila sa k mojej priateľke. Tá hneď ruky uvolnila a podišla ku mne bližšie. Potom som zacítil jej objatie, ktoré už nebolo také hrejivé, ako som si pamätal.

"Mrzí ma to, že som tak prudko zareagovala."

Pohľadila ma po tvári a dala mi jemnú pusu na pery. Šepkanie utíchlo a ozvalo sa hlasné tlieskanie. Myslím, že tlieskal každý a dokonca aj Ela. S falošným úsmevom sa na nás pozerala a tlieskala. 

"Prepáč mi to. Mohlo ma napadnúť, že by si toho nebol schopný. Si úžasný chlapec. Lenže tie všetky klebety ma zmiatli, ktoré sa o nej rozprávajú. Viem, že som ti hovorila, že tomu neverím, ale bála som sa aj tak. Myslela som si, že už aj teba obalamutila." 

Ospravedlňovala sa mi a hlavou sa opierala o moju hruď. Si úžasný, nebol by si toho schopný... Tie jej vety mi stále prúdili v hlave. Vedel som totiž, že na nich nebolo ani zrnko pravdy.

"Klebety?" 

"Veď som ti o tom už hovorila. Pamätáš si? Bolo to o Maťovi." 

Spýtala sa ma prekvapene. Úplne som zabudol na túto novinku, ktorú mi nedávno prezradila. Pozrel som sa na Elišku, ktorá začínala mať nahnevaný výraz. Myslím, že náš rozhovor započula a nebola spokojná s tým, čo bolo o nej povedané.