Od tŕnia k láske

57.Mozog :)

Eliška Smithová:

Po pár dňoch strávených v nemocnici som sa opäť vybrala do školy. Pamätám si na svoje prvé prebudenie, kedy som nechápala, čo sa okolo mňa deje. Dokonca som si skoro nič z plesu nepamätala. Všetko mi zreprodukoval až môj otec, ktorý mal informácie sprostredkované od rôznych svedkov celého incidentu. Rada by som sa však porozprávala aj so svojím bratom, ale zatiaľ som nemala tú možnosť, keďže pár dní pobudol na inom oddelení a potom bol u Rebeky.

"Eliška, poď si na mňa hopkať. Alebo zájdeme ku mne domov? Ako to máš najradšej? Hovor so mnou, ty ľahká ženská!" 

Ozval sa akýsi chlapec pred školou. Nespoznávala som jeho tvár, ale podľa všetkého bol z vyšších ročníkov. Myslím, že sa snažil rozosmiať svojich spolužiakov, ktorí mu robili spoločnosť. Podarilo sa mu to, ale na aký úkor? Urazil dievča, ktoré vôbec nepozná.

"Ak by ti nestačil on, tak sa rád pridám."

Zasmial sa jeden z jeho spoločníkov. Keby len tí chlapci vedeli, akí sú trápni. Zhadzovanie druhých letelo veľmi dávno, dnes je to už zastarané a nemoderné. Kedy dospejú a uvedomia si to?

"Si hluchá? I keď to by nemalo byť prekážkou v intímnostiach."

Mala som chuť vyrvať mu jazyk z úst a rozmlieť ho, aby bol nepoužiteľný. Počujú jednu klebetu a ani si ju neoveria a už ju berú ako právoplatný fakt? Tlieskam im lebo musia mať veľmi vysokú inteligenciu, keď vedia o mne viac ako ja sama.

"Ale tvoj ksicht by mohol byť prekážkou."

Vrátila som mu úder. Mohla som to ignorovať a nechať to tak, ale mám pocit, že vo svojom živote som bola až príliš často ticho. Nemôžem si nechať kydať na hlavu celý život.

"Čo si povedala?!"

Očividne sa urazil, keďže hneď pribehol ku mne a zatarasil mi cestu. 

"Aby si mi zmizol z očí skôr než sa z teba povraciam."

Odpovedala som mu znechutene. Bolo mi z neho zle. Mohol byť krásny, ale to nemenilo nič na fakte, že je to monštrum. 

"To odvoláš!"

Skríkol a chytil ma silno za ruku. Cítila som ako sa mi jeho nechty zarývajú do kože. 

"Pusti ma!"

Prikázala som mu, ale on to len ignoroval. Namiesto toho sa začal hlasno smiať a zavolal si ku sebe svojich kamarátov, ktorí ma hneď obkľúčili. 

"Sadni si."

Dal mi povel ako keby som bola nejaký pes. Samozrejme, že som to ignorovala.

"Povedal som, aby si si sadla!"

Skríkol na mňa, ale ja som zostala nehybne stáť. Mňa si len tak ľahko nezotročí. 

"Povedal som, aby si si sadla!"

Zopakoval to ešte hlasnejšie a jeho spoločník ma kopol do nohy tak, že sa mi podlomili kolená. 

"To je už lepšie."

Zhodnotil, keď som už bola na zemi. Chcela som sa postaviť, ale akonáhle som sa o to pokúsila, tak ma čakal ďalší kopanec. Myslím, že títo chlapci nevedia, čo je to úcta k ženám.

"Vieš, čo bude teraz nasledovať?"

Spýtal sa ma ako keby som bola nejakým prorokom. V kútiku duše som však dúfala, že sa poberú do školy a nechajú ma tak. Bola to naivná predstava. Neznámy chlapec si začal totiž rozopínať poklopec a ja som hneď vedela, že sa blíži niečo veľmi zlé. Keď nemôže mať dievča kvôli svojmu šarmu, tak si ju získa inak. Nelegálne. A jeho partia mala vymyté mozgy skrz kamarátstvo. Ani jeden z nich nedokázal normálne rozmýšľať. Využívali len jeden jediný mozog a to ten, ktorý bol najmenší.

"Zabudni!"

Skríkla som a napľula som na neho. Nikdy som to pred tým nespravila, ale tentokrát to bolo to jediné, čo som mohla použiť v sebaobrane. Síce mi to veľmi nepomohlo, ale aspoň som mala lepší pocit, že ľudia už aj navonok zistia, aký je tento chlapec špinavý.

"Dievčatko moje. Ty nevieš s kým si zahrávaš." 

Ozval sa najvyšší veliteľ a celá posádka sa rozosmiala aj bez toho, aby vtip pochopila.

"Vy tiež neviete s kým si zahrávate."

Započula som známy hlas. Je možné, aby sa objavil vždy, keď ho najmenej čakám? No v tejto chvíli som jeho spoločnosť nepreklínala. Bola som rada, že sa objavil.

"Tomáš?"

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. Veľmi si to vážim. :) Taktiež budem rada, ak podporíte projekt/knižku: Pomôžeme si. :)