Od tŕnia k láske

8.Spolubývajúca :)

Eliška Smithová:

Po škole som sa vybrala rovno na internát. Dúfala som, že tam bývajú aspoň o kúsok inteligentnejšie osoby ako u mňa v triede. Lebo ak by som mala mať v izbe plastovú bábiku, tak by ma asi vystrelo. Do izby som prišla našťastie prvá a tak som dostala možnosť vybrať si jednu z postelí. Hneď mi do oka padla tá, čo bola hneď pri okne, keďže takto spávam aj vo svojej skutočnej izbe. Hneď som si na ňu položila svoj batoh a začala som vybalovať. O chvíľu sa otvorili dvere a mne bolo hneď jasné, že o chvíľu vkročí dnu moja nová spolubývajúca. Len nech to nie je žiadna namyslená krava. Prosím ťa Bože.

"Ahoj."

Pozdravila sa mi, keď vošla dnu. Čo znamená, že pre ňu nie som neviditeľná. Takže má u mňa malé bezvýznamné plus.

"Ahoj."

Odzdravila som sa jej s úsmevom. Prvý dojem je najviac dôležitý. Ak to pokašlem, tak budem mať v tejto izbe peklo.

"Volám sa Veronika."

Podala mi priateľsky ruku a ja som ju prijala. Mala silný stisk ako keby bola nejaká kulturistka. A celkom tak aj vyzerala.

"Ja som Eliška."

Predstavila som sa jej. Bola blondínka, ale taká špinavá. Teda, nie, že by bola od blata alebo tak, ale hádam chápete, ako to myslím. Proste mala takú farbu. Jej oči boli tmavé, také čokoládové a mne veľmi pripomínali tie, čo majú kone. Oblečené mala športové oblečenie takže nebude jednou z tých fifleniek, ktoré stretávam na každom kroku. Taktiež nemala ani zmalovanú tvár, ale to jej na kráse neubúdalo. Stavím sa, že má veľa nápadnikov. Neverím, že by sa dievča ako ona, kamarátila s niekým, ako som ja. S obyčajným človekom.

"Ty tu máš len batoh?"

Opýtala sa, keď ho zbadala ležať na posteli. Ona mala totiž so sebou asi tri kufre. Hm, tá si asi pomýlila internát so sťahovaním.

"Hej, ale je v ňom všetko potrebné na tento týždeň."

Zasmiala sa a sadla si na posteľ, ktorá bola hneď oproti.

"Ak budeš niečo potrebovať, tak stačí povedať. S radosťou ti niečo požičiam."

S takýmto milým správaním som sa v živote veľmi nestretávala. Občas som pochybovala o tom, že sa na tejto planéte nachádzajú ešte milí ľudia. Ale teraz som jedného z nich našla a dokonca sme spolu na izbe. Vyzerá to tak, že sa tu budem mať dobre. Dúfam, že som to teraz nezariekla.

"Ďakujem, ale netreba mi nič."

Vždy som si od ľudí nerada niečo brala. Niekto by to nazval skromnosťou, ale ja by som na to našla iné pomenovanie. Proste schopnosť zmieriť sa s tým, čo mám a s tým, čo nemám.

"Keď myslíš."

Zasmiala sa a do rúk si vzala knihu. Podľa obalu to bola nejaká romantická knižka. Čiže tipujem, že je jednou z tých, čo verí v pravú lásku. Už by mohlo niektorým ľuďom zablikať v hlave, aby si uvedomili, že nič také neexistuje. Romány sú rovnako fiktívne ako aj rozprávky. A nikto ma nikdy nepresvedčí o opaku.

"Čítaš knižky?"

Asi si všimla, že ju pozorujem. Mala by som byť nabudúce viac nenápadnejšia.

"Trošku, ale radšej píšem."

Nepotrebuje vedieť, že som závislá na knižkách. Ešte by si ich predo mnou schovávala.

"Máš tu nejaké svoje diela? Rada by som ich prečítala."

Pokrútim hlavou i keď nejaké papiere sa nachádzajú v mojom batohu. Nikdy som nedávala čítať svoju tvorbu, keďže si myslím, že za nič nestojí.

"Škoda, nabudúce dones."

Skôr by som povedala, že chvála Bohu. Aspoň sa vyhne čítaniu nezmyselných depresívnych básničiek a príbehov, keďže celú dobu som nemala náladu na nejaké veselé. Mala by byť rada.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)