Od tŕnia k láske

3. Dvojičky :)

Eliška Smithová:

Ranné vstávanie je vždy tá najťažšia časť dňa. Práve preto mám nastavených minimálne sedem budíkov. Zaregistrujem všetky, ale napriek tomu vstávam na zvonenie posledných dvoch. Pomaly sa posadím a ešte nejakú chvíľu hlúpo hľadím do steny. Doteraz som nezistila, že čo je na nej také zaujímavé. O pár minút s veľkou neochotou zapínam svetlo.

"Šibe ti?"

Už sa ozývajú dvojičky. Najväčší odborník je v tomto Domino i keď je dosť možné, že mu len krivdím a obviňujem ho namiesto druhého brata. Sú totiž navlas rovnakí a ja ich odlišujem len podľa oblečenia alebo posteli, kde spávajú. Takže ak si ich náhodou vymenili, tak som sa práve v nich stratila. Myslím, že sudkyňu by som robiť nemohla. To by bolo samé krivé obvinenie. Ale mama by v tom bola profík. Vôbec nechápem, ako ich môže rozoznať.

"Aj vy by ste mali vstávať, veď už vás škôlka volá."

"Nech nevolá. Ja nemám mobil."

Ozve sa druhý brat. Ako je vidno, tak nezdedili len rovnaký výzor, ale aj zopár rovnakých vlastností. Občas je to s nimi ťažké.

"Buď rád, že ideš len do škôlky."

To bol vždy iný svet. Deti sa tam hrajú, jedia, pijú, vlastne robia všetko to, čo nám v škole zakazujú.

"Ja dnes odchádzam na strednú školu. Rada by som sa s vami vymenila, chlapci, ale nedá sa to."

Môj hlas je dosť smutný. Super! Ešte tam ani nie som a už mám chuť nariekať.

"Ideš preč?"

Opýtajú sa ma zborovo a posadajú si.

"Áno, ale v piatok sa vrátim."

"Až v piatok?"

Spýta sa zhrozene jeden z mojich bratov.

"Až? To ubehne ako voda."

Snažím sa upokojiť situáciu i keď dobre viem, že si to ani sama nemyslím.

"Už nechceš s nami bývať?"

Rozplače sa najprv jeden a potom aj druhý. Hneď ich bežím silno objať.

"Mám školu ďaleko, tak musím ísť bývať do druhého mesta."

"Nemusíš. Zostaň tu s nami."

Objímajú ma, ako keby som bola nejaká bábika.

"Musím, ale niečo vám odtiaľ určite donesiem."

Poteším ich a oni sa konečne usmejú.

"Nejaký vláčik? Traktor? Helikoptéru?"

Začnú vymenovať všetko, čo by chceli. Háčik je však v tom, že ani jedno z toho by som si nemohla dovoliť. Teda, ak by to náhodou nestálo menej ako 5€. To je moje týždenné vreckové. Nie je to málo, ale zas z toho ani nezbohatnem. Som však rada, ze nejaké vôbec mám.

"Uvidím, čo nájdem. A teraz ma pustíte a pôjdem sa poobliekať."

Prezradím im svoj plán a oni ma len s ťažkou dušičkou púšťajú.

"Čo si mám obliecť?"

Opýtam sa ich, keďže vždy mi vedia výborne poradiť.

"Šaty, tie bodkované."

Navrhne mi pravdepodobne Filipko.

"Vieš dobre, že nenosím šaty."

Pripomeniem mu. V šatníku som ich mala asi pätoro, ale ani jedny som nemala na sebe. Nie som ten typ, čo sa oblieka moderne a slušne či nejako príťažlivo.

"Tepláky, tričko a mikinu."

Navrhne druhý brat. Už sa do môjho vkusu vyzná, keďže takto chodievam zvyčajne oblečená. Nie sú z toho všetci paf, ale ja sa aspoň v tom cítim pohodlne.

"V teplákoch nemôžem ísť do školy."

"A rifle?"

"Výborný nápad."

Obaja sú nadšení. Cítia sa ako keby to bola ich práca a mali by mať za to zaplatené.

"Čierne, modré alebo biele tričko?"

Dám im na výber. Obaja sa zhodnú na modrom.

"A rifle modré či čierne?"

Odznie odpoveď čierne.

"A mikinu čiernu alebo bielu?"

"Čiernu."

Vyberú si možnosť B. Obliekanie ráno je vždy rýchle, keďže nemám v skrinke milión oblečenia, ako niektoré primadóny. Keď si už všetko potrebné oblečiem, tak bežím na chodbu, kde si obujem svoje jediné tenisky. Nie sú značkové, kúpila som si ich v čínskom obchode. Boli v zľave, takže som si to mohla dovoliť. Potom schmatnem desiatu a kufre i rýchlym krokom sa ponáhľam na autobus. Nemáme totiž žiadne auto. Cestou tam dvakrát prestúpim a asi až o hodinu sa dostavím na miesto.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) Kto by bral takých súrodencov? :)