Od tŕnia k láske

11.Brána :)

Tomáš Mirček:

"Nemusíš to schovať."

Povedal som Eliške, keď prevrátila papier. Mám rád umenie a viem ho aj oceniť, keďže niekoľko rokov som navštevoval výtvarné krúžky. Každopádne si myslím, že občas sa človek naučí viac, keď je samouk. Vtedy sa totiž nad kresbami toľko nezamýšľa. Keď už však pozná teóriu, tak sa na ňu veľmi zameriava a mizne pôžitok z kreslenia, ale ubúda aj celkový dojem. Síce očarí ľudí naokolo, ale nikdy nenaplní dušu maliara.

"Ale chcem!"

Zvýšila hlas, ale i napriek tomu z nej nešiel strach. Skôr vyzerala roztomilo.

"Chápem. Určite si si tam kreslila nejakých naháčov."

Zasmejem sa nad tou predstavou. Možno kvôli tomu mi nechce ukázať obrázok. Veď by si pošpinila svoje meno a to určite nechce. Lenže ona nevyzerá na taký typ kresieb. K tomu na krku má zlatú retiazku, na ktorej je prívesok v tvare kríža. Ona bude určite zo slušnej rodiny, ktorá je nábožensky založená.

"Ako si uhádol? Presne to kreslím."

Už len z tónu jej hlasu sa dalo usúdiť, že si robí srandu. Ale čo tam teda má, keď to tak veľmi skrýva? Veľmi ma to zaujíma, čo jej papier prezrádza. Hovorí sa, že kresba je bránou do duše človeka. Lenže ona má tú svoju uzamknutú a kľúč mi rozhodne nechce dať. Ale prečo? Veď som jej nič neurobil. Teda, ak nerátam sedenie na lavici, čo robí každý tretí študent.

"Dúfam, že si do tej kresby zahrnula aj mňa."

Tiež som zasrandoval, aby som aspoň trošku uvoľnil situáciu.

"Teba? To by bolo škoda papiera."

Moja snaha bola asi úplne zbytočná, keďže sa na mňa pozerala nenávistným pohľadom. Kľudne by si mohla zahrať v nejakom horore. Jej oči boli krásne, ale v tejto chvíli aj docela strašidelné.

"Tomi!"

Zakričala na mňa Veronika, ktorá mi rovno vbehla do náručia. Stihol som postrehnúť Eliškin prekvapený výraz. Asi sa čudovala, že mnou neopovrhujú aj iné ženy.

"Chýbal si mi."

"Aj ty mne."

Silno sa objímame ako keby sme sa dlho nevideli. Pravdou však je, že sme boli spolu aj včera vonku. Máme dokonalý vzťah medzi sebou a vždy si navzájom chýbame aj po pár minútach.

"Čo si prišiel?"

"Trošku zresetovať."

"Stalo sa niečo zlé?"

"Matka ma prihlásila na nemecký krúžok."

Áno viem, že na svete je veľké množstvo vážnejších problémov, ale nemčinu by som medzi ne zaradil tiež. Povinne sa učí skoro na každej škole i napriek tomu, že väčšina z nás sa do Nemecka nikdy v živote nedostane. Spôsobuje depresie, stres a zhoršuje prospech všetkým študentom, ak nerátam triednych šprtov, ktorí vedia po nemecky prerozprávať aj dejiny ľudstva.

"Chudiatko."

Pohladila ma po tvári a začala ma ľutovať. Potom však zhodila masku a začala sa smiať ako zmyslov zbavená. Rodinné podporovanie jej asi nič nehovorí.

"Nesmej sa mi! Budem tam musieť byť po škole. Nespáchal som žiadny zločin a i tak som prísne potrestaný."

Cítil som sa ukrivdený. Mal by som mať tiež nárok na vyjadrenie svojho názoru! Lenže mne to právo zobrali.

"Skôr som potrestaná ja."

Ozvala sa Eliška, ktorá asi započula náš rozhovor. Jej hlas znel sklamane až smutne, ale stále sa v ňom nachádzala štipka hnevu.

"Prečo?"

Opýtal som sa, keďže som vôbec nechápal jej zvláštnej poznámke.

"Som zapísaná na rovnaký krúžok. Síce som nebola nadšená s týmto výberom, ale bola som schopná sa s tým nejako zmieriť. Lenže po informácií, že tam budeš aj ty sa z tejto povinnosti stala nočná mora."

Vysvetlila mi to chladne. Jej oči ma mrazili a pri pohľade na ňu som dostával zimnicu. Nikdy som nestretol dievča, ktoré má v sebe toľko nenávisti ako ona. Síce pre ňu to je teraz nočná mora, ale pre mňa je to momentálne svetielko v obrovskej tme, ktoré túžim ešte viac rozsvietiť.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. :)