Od tŕnia k láske

35.Tanec :)

Eliška Smithová:

Ja som sa asi načisto zbláznila! Čo som si myslela? Že ma pobozká a budeme šťastní do konca života? Je iná liga, nie je ako ja. Má priateľku, dokonalú priateľku. Tak prečo by mal mať záujem o mňa? A každopádne, doteraz mi bol tiež ukradnutý, tak čo sa zmenilo? Prečo mi teraz na ňom tak záleží? Veď vzťahy sa nemenia zo dňa na deň. Ak som ho neznášala včera, tak by som ho mala neznášať aj dnes. A vlastne... Neznášala som ho aj včera? 

"Ahoj, Eli." 

"Maťo? Čo tu robíš?" 

Zostala som šokovaná, keď som ho zbadala blízko pri mojich dverách.

"Vedľa má oslavu naša spolužiačka."

"Oslavu?"

"Narodeniny." 

"A koľko má rokov?"

"To neviem, ale ja sa tam idem akurát najesť." 

Musela som sa zasmiať. Maťo je veľký maškrtník.

"Bol si vôbec pozvaný?"

"Nie, ale ja si pozvanie pýtať nebudem. Aj tak je tam veľa ľudí. Ani si nevšimne, že je tam o dvoch ľudí navyše."

"O dvoch?"

Zostala som zaskočená. Vedľa neho totiž nikto nestál. A o tom, že by bol tehotný, som príliš pochybovala. Jedine, ak by bol nejaký zvláštny mimozemšťan. 

"Ideš so mnou."

"Ja?"

"Máš rada koláče?"

"Mám, prečo?"

"Takže je rozhodnuté. Ideš so mnou."

Nestihla som ani zareagovať a už ma ťahal preč. Stihla som zaregistrovať, že sa otvorili dvere, ale neotáčala som sa. Určite práve vyšiel Tomáš aj so svojou milovanou priateľkou. Nepotrebujem ich spolu vidieť. Už mi ublížil akurát dosť. Dal mi falošnú nádej. O chvíľu sme už boli vo vedľajšej izbe. Sadli sme si na gauč, kde sa Maťo pustil do jedenia koláčov. Bolo ich tam naozaj veľmi veľa.

"Tento musíš ochutnať."

Podával mi do rúk punčový rez. 

"S plnými ústami sa nerozpráva."

Upozornila som ho so smiechom, keďže mu všade lietali omrvinky.

"Nebuď ako moja mama."

"Nejaký si iný. Alebo sa mi to zdá?"

Pamätám si ho ako ustráchaného a nedoceneného chlapca. Ale teraz vyzerá, že si naozaj verí. Tak to má byť. Nikto by sa nemal podceňovať. 

"To sa ti zdá. Ale aj ty si nejaká iná. Prečo si plakala?"

Takže si to predsa len všimol. A ja som už dúfala, že sa na moje oči nepozeral.

"Krájala som cibuľu."

Vymyslela som si prvú výhovorku, ktorá ma napadla.

"To musela byť veľká cibuľa."

"Viac ako 170 cm mala určite."

Zasrandovala som, čo Maťa rozosmialo.

"Tak to je dobre, že som ťa doviedol sem."

"To neviem. Nemám rada miestnosti, kde je veľa ľudí."

"To ani ja nie, ale v tvojej spoločnosti mi je tu celkom príjemne."

Usmieval sa na mňa. Tak zvláštne. Nikdy pred tým sa takto neusmieval. 

"Tancuješ?"

Opýtal sa ma, keď začal hrať akýsi slaďák.

"Nie, neviem tancovať."

"Aká náhoda. Ani ja nie. Ale rád by som to skúsil."

Mal veľmi dobrú náladu. Bolo to na ňom vidieť, ako žiari. Postavil sa z gauča a podal mi ruku.

"Nechcem tancovať."

"Slovo nechcem nemám slovníku, takže máš smolu."

Usmial sa a chytil ma za ruku. Potom ma zodvihol a pritiahol k sebe bližšie.

"Dúfam, že tá pesnička čoskoro skončí."

Naozaj som neznášala tancovanie. Vždy to bolo pre mňa mučenie. 

"Ja zas dúfam, že bude trvať naveky."

"Tak to dúfam, že čoskoro zomriem."

"Máš dobrú náladu alebo niečo skrývaš?"

Začal ma podozrievať. Smiala som sa dosť nasilu a určite to bolo na mne počuť. 

"Mám dobrú náladu."

"Klamárka."

Klamanie mi asi naozaj nejde. Aspoň v niečom mal Tomáš pravdu.

"Nechcem o tom hovoriť."

Prezradila som mu, keďže som vedela, že odpoveď zo mňa aj tak po čase dostane.

"Nejaké trable s chlapcom?"

"Čo s tým všetci máte?"

"Všetci?"

"Áno! Som nahnevaná, som mrzutá, som smutná a za všetko podľa vás môže nejaký chlapec!"

Už som vybuchla. Nechcem počúvať o tom, že ma ovláda chlapec. Nechcem! 

"Takže si slobodná?"

"Navždy slobodná."

Povedala som spokojne a on si ma pritiahol k sebe bližšie a rukou prešiel na môj zadok. Všetci chlapci sú rovnakí! Obyčajní sukničkári! 

"Prestaň!"

Skríkla som a jednu som mu vrazila. Pozrela som sa mu na tvár. Z nosa mu tiekla krv. Čo som to práve spravila? 

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :)