Od tŕnia k láske

48.Tikanie :)

Tomáš Mirček:

Som hlupák? Prečo som to nechal zájsť až tak ďaleko? Chcela moju pomoc, nič viac. Musel som si na nej vybiť svoju zlosť? Ak sa raz budú oceňovať tí najväčší dementi, tak sa tam sám dobrovoľne nominujem. Za všetky tieto chyby, ktoré robím. Najhoršie je však to, že to ľutujem až po vykonaní. A vtedy už nejde vrátiť čas a s ním aj moje chyby, ktoré neublížili len mne, ale hlavne aj niekomu inému. Nemôžem to nechať tak. Nemôžem ju zaradiť medzi ďalšie svoje chyby. Viem, hovoril som, že sa nedá vrátiť čas. Ale čo ak ten čas ešte stále neuplynul? Čo ak mám ešte šancu všetko zachrániť? Nahodil som na seba bundu, obul som si tenisky a vybral som sa za ňou. Ponáhľal som sa i keď sa hovorí, že pomaly človek ďalej zájde. No keď ti tiká čas, tak sa toto pravidlo stráca. Vtedy aj sekundy hrajú veľkú rolu. O chvíľu som už stál pred jej vchodovými dvermi. Upravil som sa, aby som zapôsobil aj svojím šarmom, to mi možno trošku pomôže, ak je na mňa veľmi nazlostená. Potom som zazvonil a čakal. 

"Kto je tam?"

Ozval sa pre mňa neznámy hlas. Možno to bola jej mama, ale neviem to s istotou povedať.

"Je doma Sabína?"

"Kto ju hľadá?"

Opýtala sa ma otázku a ja som začal tuho premýšľať. Nevedel som totiž prísť na to, čím som. Som jej známy, kamarát, priateľ alebo kto? 

"Tomáš Mirček."

Vynašiel som sa v odpovedi a dúfal som, že moje meno už niekedy Sabína spomínala.

"Nie je doma."

Zareagovala hneď po mojom predstavení. Bolo to skrz to, že som povedal svoje meno alebo naozaj nie je doma? Zacítil som menšie sklamanie. Rozmýšľal som, čo podniknem ďalej. Či ju pôjdem hľadať alebo sa vrátim domov. 

"Hľadáš ma?"

Započul som hlas za sebou. Hneď som vedel, že už nemusím ďalej premýšľať o tom, čo spravím ďalej. Otočil som sa so širokým úsmevom. Stála tam Sabína, ktorá na mňa nechápavo pozerala. 

"Áno, teba."

Prišiel som ku nej a hneď som ju objal. Cítil som sa, ako keby som našiel to, čo bolo pre mňa stratené. 

"Brzdi!"

Povedala a odtiahla sa odo mňa. Vyzerá to tak, že ju hnev ešte stále neprešiel. 

"Prepáč."

Ospravedlnenia mi nikdy veľmi nešli. Pozeral som sa do zeme a dúfal som, že to bude stačiť na to, aby sme sa vrátili do bodu, kde sme skončili.

"To je všetko, čo mi povieš?" 

Spýtala sa a ja som jej prikývol. Nevedel som totiž, čo iné chce počuť. Veď sa hovorí, že občas stačí povedať len prepáč a všetky problémy sa vyriešia. Ale tento to očividne nebol. 

"Nič viac?"

Spýtala sa ma znova, ako keby čakala, že zmením svoju odpoveď. 

"Dnes tu je nejaký ples. Ak chceš, tak ťa tam zoberiem ako partnerku. Bude to také moje menšie ospravedlnenie za to, že som sa choval ako totálny magor." 

Myslím, že som nikdy nevyslovil krajšie ospravedlnenie, ako bolo toto. A dokonca som jej navrhol aj ples, ktorý z duše nenávidím. Vyzerá to tak, že mi na nej začína viac a viac záležať.

"Ty si asi neuvedomuješ, prečo sme sa pohádali. Nebolo to skrz to, že si sa správal ako magor, ale kvôli tomu, že mi neveríš, klameš a uzatváraš sa predo mnou. Nešlo o nič viac. Myslím, že už by som mala ísť domov."

Povedala bez náznaku úsmevu. Ako keby moju ponuku na ples prehliadla. Potom rýchlym krokom sa vybrala preč. Čas tiká, Tomáš, čas tiká. Hovoril som si v hlave.

"Môj otec s nami netrávil veľa času. Pracoval totiž v zahraničí. Jedného dňa sa vrátil, aby so mnou oslávil moje narodeniny..."

Začal som hovoriť, čo Sabínu zastavilo. Otočila sa smerom na mňa a neveriacky pozerala.

"Oslávili sme ich a na ďalší deň som ho našiel obeseného. Chcel to spraviť už skôr, ale najprv sa chcel so mnou rozlúčiť. Rozlúčil sa so mnou na moje narodeniny. Povedal mi zbohom, keď išiel spať. Nemyslel som si, že to bude zbohom navždy..."

Povedal som a zacítil som, ako mi začínajú tiecť slzy. Túto bolesť som skrýval tak dlho, že už sa vyplavuje pomaly von. Sabína hneď prišla ku mne bližšie a objala ma. Až vtedy začala tá bolesť, pomaly klesať.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre i hodnotenia. :) Taktiež budem vďačná, ak podporíte príbeh/projekt Pomôžeme si. :)